Rímskokatolícka cirkev, farnosť sv. Štefana Uhorského v Jenkovciach

I. téma

BOH

PREČÍTAJ SI SPOLU S RODIČMI O BOHU A JEHO VLASTNOSTIACH:

Boh je láska. Boh je Pán celého sveta a náš Nebeský Otec.

Keďže naše poznanie Boha je obmedzené, obmedzená je aj naša reč o Bohu. O Bohu môžeme hovoriť, iba vychádzajúc zo stvorení a podľa nášho ľudského obmedzeného spôsobu poznania a myslenia.

Boh vždy bol, je a bude – je večný. Je všadeprítomný – na nebi, na zemi a na každom mieste. On vie všetko, môže všetko urobiť, všetko riadi, je najsvätejší, nenávidí zlo a miluje dobro.

Boh nás miluje nekonečne, dáva nám všetko, čo potrebujeme pre život – je dobrotivý. Je aj nekonečne spravodlivý – dobrých odmeňuje a zlých tresce.

Boh je len jeden. V Bohu sú tri božské osoby – Otec, Syn a Duch Svätý. Je to tajomstvo, ktoré svojim ľudským rozumom nepochopíme – tajomstvo Najsvätejšej Trojice.

Jednotlivým osobám pripisujeme skutky: Otcovi – stvorenie sveta,
Synovi – vykúpenie sveta,
Duchu Svätému – posvätenie sveta.

To je naše rozlíšenie navonok, vnútorne robia všetko spolu, pretože sú jeden Boh.

Najsvätejšiu Trojicu chválime modlitbou Sláva Otcu...

3

PREČÍTAJ SI ZO SV. PÍSMA:

II. téma

MODLITBA

„Raz sa Ježiš na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: ,Pane, nauč nás modliť sa!‘“ /Lk 11,1/

PREČÍTAJ SI SPOLU S RODIČMI O MODLITBE:

Modlitba je pre veriaceho človeka veľmi dôležitá. Dostávame sa ňou bližšie k Bohu. Je to ako keď vtáčik máva krídlami. Každá modlitba je ako jedno mávnutie. Ak by prestal mávať krídlami, začal by klesať. Takisto je to aj s nami. Ak zanedbáme modlitbu, náš duchovný život upadá. Môžeme si vyprosovať dobro pre seba, pre ostatných a na nejaký úmysel. Modlitbou môžeme svojimi slovami aj odprosovať, ďakovať, chváliť a oslavovať Boha.

Keď sa modlíme, rozprávame sa s Pánom Bohom. Máme sa modliť pobožne, pokorne, s dôverou a odovzdanosťou do Božej vôle. Najkrajšia modlitba, ktorú nám zanechal Ježiš je Otče náš.

Delenie na druhy modlitieb nie je úplne správne, pretože samo Písmo sväté modlitby takto nedelí, ale obsahuje rad príkladov.

Všeobecne je možné povedať, že modlitby sa dajú rozlíšiť: - spoločné alebo v súkromí (osobná)

- podľa obsahu : vďakyvzdanie, prosba, príhovor, uctievanie alebo velebenie, chvála

- podľa použitia: liturgické, osobné, písané, vyslovené, strelné modlitby.

Vo všetkých cirkvách sa kresťania schádzajú ku spoločnej modlitbe – či už v rámci bohoslužieb alebo iných obradov a zhromaždení, v modlitebných hodinách, k modlitebným strážam. Tichá spoločná modlitba uctievania je v katolíckej cirkvi nazývaná adorácia.

4

PRE RODIČOV:

Kvietky pravidelne potrebujú vlahu a takisto pri modlitbe je veľmi dôležitá pravidelnosť. Je dobré deň začínať, aj končiť s modlitbou. Spoločná modlitba je výborná a vaše deti si na ňu tiež zvyknú, keď sa s nimi budeme modliť.

Ak máš problém, tak určite nevyhľadávaj pochybnú pomoc u veštíc, liečiteľov, psychotronikov a podobných, ale popros aby sa veriaci za teba modlili a aj ty sám sa modli. Nepotrebuješ vedieť veľké množstvo modlitieb, ale je potrebné modliť sa pravidelne.

Výchova detí k modlitbe

Od narodenia má dieťa účasť na modlitbe rodičov a postupne tiež smie povedať niečo tomu Neviditeľnému ako jeho rodičia. Od troch - štyroch rokov rozprávajú rodičia dieťaťu o veľkorysých a múdrych Božích plánoch, ktoré má so všetkými ľuďmi, rozprávajú o Pánu Ježišovi. Týmto začína modlitba ako odpoveď na veľké Božie skutky: Pane, ďakujem Ti, že ... teším sa, že ... , chválim Ťa, lebo si ..... " a skoro sa k tomu naučí dodávať: Nauč aj mňa ... daj nám ... .

Popri voľne formulovanej modlitbe, ktorej dávame prednosť, hocijako jednoducho a kratučko ju deti vyjadria, je vhodné naučiť deti aj pevne formulované modlitby. Inokedy môžeme vyjadriť modlitbu spevom. Témy modlitby sa môžu meniť podľa cirkevného roka a podľa udalostí a zážitkov detí. Rodičia hľadajú medzi zdravou zmenou a potrebným návykom detí ten správny stred. Modlitby: Otče náš, Zdravas Mária, Sláva Otcu sa s deťmi predškolského veku modlíme spolu, ale nevyžadujeme, aby ich deti vedeli naspamäť. Keby sme deti nútili zúčastňovať sa na dlhých rodinných modlitbách, mohli by sme im modlitbu na dlhý čas sprotiviť. Lepšie je dať im možnosť dobrovoľne sa zúčastniť a okrem toho sa s nimi pomodliť ich vlastnú detskú modlitbu.

Modlitba môže obsahovať tieto myšlienky: Pane, ty si tu. Ty si pri nás a vedieš nás. Ty nás poznáš a voláš nás našimi menami. Ty Si môj priateľ. Ty chceš, aby sme boli pri tebe. Ty si náš Otec. Ľútosť v modlitbe môžeme vyjadriť: Pane, prepáč, ... , pomôž, aby to zajtra bolo lepšie.

5

Rozprávanie o Pánu Ježišovi

Ak má viera detí rásť - a kresťanská viera je predovšetkým viera v Ježiša Krista, musia deti poznať Ježiša, ako nám o ňom hovorí Sväté Písmo. Stretnutie detí s biblickými príbehmi má byť s láskou pripravené.

Niekoľko pohľadov pre prípravu:

1. Výber textov evanjelií. Texty s jednoduchým a s prehľadným dejom (príbehy o Pánu Ježišovi, o jeho zázrakoch, podobenstvách, o jeho detstve, utrpení a zmŕtvychvstaní).

2. Prečítať si text a vnímať posolstvo, pozorovať jednotlivé scény duchovným zrakom. Porozmýšľať, čo treba deťom ujasniť a opisne vysvetliť. Ťažké slová nahradiť zrozumiteľnými. Pri rozprávaní sa držať biblického textu, neprikrášľovať a nedramatizovať!

3. Snažiť sa dobre pochopiť podstatu výpovede, ktorú nám chce Boh cez príslušný text sprostredkovať. Porozmýšľať, čo v texte pomôže rozvíjaniu vzťahu dieťaťa ku Kristovi a ako mu to prijateľne podať, aby sa dieťa mohlo za to oduševniť, nadchnúť.

4. Používať hovorový spôsob reči. To znamená, napr. nahradiť dlhé vety krátkymi, jednoduchými vetami. Rozprávanie nemusí byť až do posledného detailu premyslené, môžeme počítať s Duchom Svätým.

5. Pre názornosť je vhodné použiť nejaké vyobrazenie príbehu.

6. Dôležité je na rozprávanie vybrať vhodnú chvíľu.

7. Po porozprávaní príbehu dať slovo aj deťom, aby vyjadrili svoje pocity a názory, alebo príbeh nakreslili. Pomôcť deťom hľadať z textu aplikáciu (poučenie) pre svoj osobný život.

8. Na záver je vhodná voľne formulovaná modlitba, v ktorej by sa deti s poďakovaním alebo prosbou obrátili na Pána Ježiša.

Čítanie Sv. Písma uviesť rozhovorom s dieťaťom o tom, ako môžeme niekoho spoznať. Tak, že nám povie niečo o sebe: ako sa volá, kde býva, čo robí, čo má rád .... Pán Ježiš nám hovorí o sebe vo Svätom Písme. Budeme ho počúvať a spoznávať.

6

Výber textov (môžeme si ich pripraviť vyššie uvedeným spôsobom)

1. Ježiš je Syn. (Ik 1,26-33)
2. Narodenie Ježiša. (Lk 2, 1-21)
3. Keď mal dvanásť rokov. (Lk 2,41-52) 4. Ježiš učí odpúšťať. (Mt 18, 21-35)
5. Ježiš dáva chlieb. (Mt 15, 32-39)
6. Ježiš na svadbe. Jn 2, 1-11)

7. Ježiš sa modlí. (Lk 11,1-4; Mt 6,9-13))

8. Ježiš uzdravuje. (Mt 20, 29-34)

9. Ježiš vracia život. (Lk 8,41-42,49-56)

10. Ježiš má priateľov (Mt 10, 1-4, Mt 20,25- 28, Mk 3,13-19)

Čítať Sv. Písmo s deťmi by bolo vhodné v pravidelnom čase, napr. každú stredu podvečer pred spaním 10 minút.

7

PREČÍTAJ SI O SV. PÍSME:

III. téma

BIBLIA

Ako kresťania katolíci sa usilujeme dosiahnuť spásu, chceme sa dostať do neba. Preto máme veriť všetko, čo Boh zjavil, plniť, čo nám prikázal a užívať prostriedky Božej milosti. Musíme teda najprv veriť, čo Boh zjavil. To poznáme zo Sv. Písma a z ústneho podania – Tradície.

Sv. Písmo je zbierka kníh, ktoré boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého. Prvotným autorom je Boh, druhotnými autormi (ktorí to zapísali) sú svätopisci.

Pán Boh k nám mohol priamo hovoriť. Lenže my ľudia ľahko zabúdame a hovorené slovo by sa skoro stratilo. Chcel, aby sme jeho zjavenie mali napísané v knihe, ktorú môžeme kedykoľvek čítať. Vyvolil si svätých mužov, ktorí napísali, čo im Pán Boh hovoril. Duch Svätý viedol týchto ľudí, aby zjavenú pravdu dobre pochopili a správne zapísali – inšpiroval ich. Čo je to inšpirácia? Možno sa aj vám stalo, že vám prišla na um zaujímavá myšlienka a ani vám možno nikto neuveril, že ste to vymysleli alebo vytvorili vy. Niečo vás zaujalo (skúsenosť, zážitok...) a vytvoril ste peknú vec. Podobne inšpiroval Boh autorov Biblie, že napísali to, čo chcel on. Neomylnosť Biblie je dôsledkom inšpirácie. Nie je omyl v učení, od ktorého závisí spása človeka; no je tu možný omyl vzhľadom na historické. a prírodné vedy (v tom období mali ľudia nedostatočné vedomosti)

Všetko, čo je napísané vo Sv. Písme je Božie slovo. Boh sa prihovára človeku.

Sv. Písmo má dve časti: Nový zákon a Starý zákon. Starý zákon nám rozpráva o stvorení sveta, ľudí, dejinách vyvoleného národa až po zvestovanie Panne Márii. Nový zákon hovorí o živote Ježiša (narodenie, zázraky,... smrť, zmŕtvychvstanie), živote apoštolov a prvých kresťanov.

Sv. Písmo čítame správne tak, že sa ho modlíme. 8

PREČÍTAJ SI ZO SV. PÍSMA:

Kniha Genezis − Gn 17, 1-22

Keď mal Abram deväťdesiatdeväť rokov, zjavil sa mu Pán a povedal mu: „Ja som Boh, všemohúci, kráčaj predo mnou a buď dokonalý. Hľa, moja zmluva s tebou. Budeš otcom mnohých národov a už sa nebudeš volať Abram; budeš sa volať Abrahám, lebo ťa urobím otcom mnohých národov.“ Potom Boh povedal Abrahámovi: „Svoju manželku Sarai už nebudeš volať Sarai, lebo bude mať meno Sára. Ja ju požehnám a dám ti aj z nej syna. Požehnám ju a budú z nej pochádzať národy; aj králi národov z nej budú pochádzať.“

Abrahám padol na tvár a smial sa; povedal si v srdci: „Vari sa môže storočnému narodiť syn? A deväťdesiatročná Sára porodí?“ A povedal Bohu: „Keby aspoň Izmael žil pred tvojou tvárou.“

Ale Pán opakoval: „Tvoja žena Sára ti porodí syna a dáš mu meno Izák a ja s ním uzavriem zmluvu: večnú zmluvu s ním a s jeho potomstvom. A vypočul som ťa, aj čo sa týka Izmaela: požehnám ho, dám mu plodnosť a rozmnožím ho náramne. Dvanásť kniežat sa z neho narodí a urobím z neho veľký národ. Ale svoju zmluvu uzavriem s Izákom, ktorého ti porodí Sára o takomto čase na budúci rok.“ Keď sa s ním Boh prestal rozprávať, odišiel od Abraháma.

Kniha Genezis − Gn 9, 1-13

Boh požehnal Noema a jeho synov a povedal im: „Vzrastajte, množte sa a naplňte zem! Nech majú pred vami strach a hrôzu všetky pozemské zvieratá i všetko nebeské vtáctvo a všetko, čo sa hýbe na zemi! Vo vašich rukách sú všetky morské ryby. Všetko, čo sa hýbe a žije, bude vám slúžiť za pokrm; dávam vám všetko, ako kedysi zelené byliny.

Aj toto povedal Boh Noemovi a jeho synom: „Hľa, ja uzavriem zmluvu s vami a s vaším potomstvom i so všetkými živými bytosťami, čo sú s vami: s vtákmi i s dobytkom a so všetkou zverou zeme, čo je s vami, so všetkým, čo vyšlo z korába; so všetkými zvieratami na zemi. Uzavriem s vami zmluvu a už nikdy nezahynie všetko živé vo vodách potopy, už nikdy nebude potopa, ktorá by spustošila zem.“

A Boh povedal: „Toto je znak zmluvy, ktorú uzatváram medzi mnou a vami a medzi všetkými živými bytosťami, čo sú s vami, pre všetky budúce pokolenia: Do oblakov vložím svoj oblúk a bude znamením zmluvy medzi mnou a zemou.“

Kniha Exodus − Ex 14, 5-18

Egyptskému kráľovi oznámili, že ľud utiekol; faraón a jeho služobníci zmenili svoj postoj k ľudu a vraveli: „Čo sme to urobili, že sme prepustili Izrael zo svojich služieb?!“ Faraón dal

9

zapriahnuť do voza a vzal so sebou všetok svoj ľud: vzal so sebou šesťsto vybraných vozov a všetky ostatné vozy v Egypte a na každom voze boli bojovníci. Pán zatvrdil srdce egyptského kráľa faraóna a on prenasledoval synov Izraela; no oni odchádzali so zdvihnutou rukou. Egypťania sa hnali za nimi a dostihli ich, keď táborili pri mori. Všetky faraónove kone a vozy, jazda a vojsko boli pri Pihahirote naproti Beelsefonu.

Keď sa faraón približoval, Izraeliti zdvihli oči a videli za sebou Egypťanov. Pochytil ich veľký strach a volali k Pánovi. A Mojžišovi povedali: „Nebolo v Egypte dosť hrobov? Vyviedol si nás sem, aby sme zomreli na púšti! Čo si to urobil? Prečo si nás vyviedol z Egypta? A nehovorili sme ti to, nevraveli sme ti v Egypte: Nechaj nás, budeme slúžiť Egypťanom? Veď bolo oveľa lepšie slúžiť Egypťanom, ako zomrieť na púšti.“

Mojžiš povedal ľudu: „Nebojte sa! Stojte pevne a pozerajte, ako vás dnes Pán zachráni. Egypťanov, ktorých teraz vidíte, už nikdy viac vidieť nebudete. Pán bude za vás bojovať a vy budete mlčať.“

A Pán povedal Mojžišovi: „Čo voláš ku mne? Povedz Izraelitom, aby sa pohli. Ty zdvihni svoju palicu a vystri ruku nad more a rozdeľ ho, aby Izraeliti mohli prejsť stredom mora ako po súši. Ja zatvrdím srdce Egypťanov a budú sa hnať za nimi; a na faraónovi, na celom jeho vojsku, na jeho vozoch a jazde ukážem svoju slávu. Egypťania spoznajú, že ja som Pán, keď ukážem svoju slávu na faraónovi i na jeho vozoch a jazde.“

Rut 2, 1-7

Podľa svojho muža mala Noemi istého príbuzného, ktorý bol veľmi zámožným mužom z Elimelechovho rodu; volal sa Bóz. Moabka Rút povedala Noemi: „Dovoľ mi ísť na pole a zbierať tam klásky po tých (žencoch), u ktorých nájdem milosť!“ Ona jej odvetila: „Choď, dcéra moja! Šla teda, prišla na pole a zbierala (klasy) po žencoch. Náhodou zbierala na poli Bózovom, ktorý bol z Elimelechovho príbuzenstva. A Bóz prišiel z Betlehema (na pole) a pozdravil žencov: „Pán nech je s vami!“ Oni mu odpovedali: „Požehnaj ťa Pán!“ Bóz sa pýtal svojho služobníka, ktorý mal dozor nad žencami: „Čia je to deva?“ Služobník, dozorca žencov, mu povedal: „To je moabské dievča, ktoré prišlo spolu s Noemi z Moabskej roviny. Aj ma požiadala: „Chcela by som zbierať klasy a paberkovať medzi snopmi po žencoch.“ Prišla a od včasného rána je na nohách, ani chvíľku nepobudla doma.“

PREČÍTAJ SI O EVANJELIÁCH:

Slovo evanjelium pochádza z gréckeho výrazu euangélion, ktorý znamená dobrú zvesť alebo radostné posolstvo.

10

V 2. storočí sa slovo evanjelium stalo termínom na označenie spisu, ktorý rozpráva o živote a účinkovaní Ježiša Krista a obsahuje posolstvo spásy.

Na základe ich apoštolského pôvodu Cirkev uznáva ako autentické a kánonické štyri evanjeliá (lepšie povedané štvorakú formu jedného evanjelia), ktoré boli už od najstarších čias označené nadpismi „podľa Matúša“, „podľa Marka“, „podľa Lukáša“ a „podľa Jána“. Kresťanská tradícia označuje štyroch evanjelistov symbolmi štyroch bytostí podľa videnia proroka Ezechiela. Človek je symbolom Matúša, ktorý začína svoje evanjelium rodokmeňom, teda ľudským pôvodom Ježiša Krista. Lev symbolizuje Marka, lebo jeho evanjelium sa začína správou o účinkovaní Jána Krstiteľa na púšti. Býk je symbolom Lukáša, ktorý svoje evanjelium začína opisom Zachariášovej obety v chráme, a orol je symbolom Jána, ktorý vo svojom prológu „sa vznáša“ až do Božieho tajomstva a učí, že „Slovo bolo Boh“.

11

PREČÍTAJ SI O STVORENÍ SVETA:

IV. téma

STVORENIE SVETA

Čo myslíte, tento dom v ktorom bývame tu bol vždycky? Nie. Vystavali ho pred 10, 20, 30 ... rokmi. Možno voľakedy tu stálo niečo iné, iná škola alebo domček. Pred sto rokmi tu boli azda veľké lúky, močiare alebo lesy. A bol aj taký čas, že nebolo ani miest, ani dedín, ani lúk, ani lesov, ani polí... a, veru, nebolo ani človeka. Zem, na ktorej sú teraz ľudia, vôbec nebola. Nebolo ani nebeskej oblohy, ani slnka, ani mesiaca, ani hviezd. Nebolo vtedy nič. A niekto bol vždycky. Pán Boh! Kde sa vzalonebo, zem a všetko, čo je na zemi?

Všetko stvoril Pán Boh. Slovo „stvoriť" znamená z ničoho niečoho urobiť. A odkiaľ sa dozvieme, ako stvoril Pán Boh svet? Boli tam azda ľudia, ktorí sa dívali, ako Pán Boh stvoril svet? Nie, ale Pán Boh to neskôr zjavil ľuďom a kázal im to napísať do kníh. Sväté Písmo opisuje stvorenie sveta takto:

Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola pustá a prázdna. Nebolo na nej poriadku, ani krásy a ozdoby, ani rastlín, ani zvierat. Všade bola tma a duch Boží vznášal sa nad vodami. Potom Pán Boh rozkázal: Nech sa stane svetlo! A hneď bolo svetlo. Svetlo nazval dňom a tmu nocou. — To bol prvý deň stvorenia.

Druhý deň povedal Pán Boh: Nech je obloha! A tak sa stalo. Boh nazval oblohu nebom.

Tretí deň povedal Pán Boh: Nech stečú vody na jedno miesto a zem nech rodí rastliny! A hneď bola voda na jednom mieste. To bolo more. Zem sa zazelenala a rástli na nej rozličné kvetiny, kry a stromy.

Štvrtý deň povedal Pán Boh: Nech sú svetlá na nebeskej oblohe a osvetľujú zem! A tak sa stalo. Na oblohe zažiarilo slnko, ktoré panuje vo dne a zohrieva zem, a mesiac s hviezdami, ktorý panuje v noci.

Piaty deň povedal Pán Boh: Nech plávajú ryby vo vode a vtáky nech lietajú vo vzduchu! A tak sa stalo. Vody boli plné rozličných druhov rýb a vo vzduchu lietalo vtáctvo.

Šiesty deň povedal Pán Boh: Nech sú na zemi ostatné zvieratá! A zem sa hneď naplnila rozličnými zvieratami. Napokon stvoril Pán Boh človeka na boží obraz, ktorému malo slúžiť všetko pozemské tvorstvo.

Siedmy deň Pán Boh požehnal a posvätil.
Siedmy deň, deň Pána, nedeľu, zasväť účasťou na svätej omši a tvoja práca bude

požehnaná! Ťažké práce v nedeľu a v prikázaný sviatok nerob!

Starodávne zjavenie nás učí, že svet nie je večný, neurobil sa sám, ale stvoril ho večný Boh. Deň pri stvorení nie je náš dvadsaťštyrihodinový deň, ale zaiste dlhá, neurčitá doba.

Slnko, mesiac a hviezdy pohybujú sa na nebi tak, ako Pán Boh chce. Rastliny a zvieratá žijú tak, ako im Pán Boh predpísal. Všetky tieto stvorenia slúžia Pánu Bohu, ale nie vedome. Ani jedno z týchto stvorení nepozná Pána Boha, nevedia, že ich Pán Boh stvoril. Pán Boh chcel mať aj také stvorenia, ktoré by ho poznali a ktoré by mali rozum a slobodnú vôľu. Takéto rozumné stvorenia sú anjeli a ľudia. Anjeli sú duchovia, ktorí majú rozum a slobodnú vôľu, ale nemajú telo. Ich jedinou úlohou malo byť: Poznať Boha, jeho velebiť, jeho milovať, jemu slúžiť. — Za túto službu mali sa dostať do neba. Lenže mnohí sa vzbúrili proti nemu. Za tento hrozný hriech Pán Boh ich potrestal tým, že ich uvrhol do pekla. Zatratených anjelov voláme zlými duchmi, diablami alebo satanmi. Dobrí anjeli boli odmenení večnou blaženosťou.

13

PREČÍTAJ SI O PRVOM HRIECHU:

V. téma

PRVÝ HRIECH

Rajská záhrada - Eden sa rozprestierala pri riekach Eufrat a Tigris. Strom života bol pre nich na skúšku, či sa prví ľudia rozhodnú pre dobré a či pre zlé, či poslúchnu Pána Boha alebo nie.

Božie zjavenie rozpráva o stvorení Evy z Adamovho rebra. Tým je jasne naznačené, že žena je toho istého pôvodu a tej istej prirodzenosti ako muž a jej podľa toho patrí tá istá dôstojnosť a tie isté práva ako mužovi.

Prvé manželstvo Boh ustanovil v raji, keď priviedol k Adamovi Evu. Podľa Božej vôle manželstvo bolo od začiatku nerozlučiteľným zväzkom. Preto aj Pán Ježiš zdôraznil: „... čo teda Boh takto spojil, človek nech nerozlučuje! (Mt 19, 6).

Božie zjavenie nás poúča o vznešenom pôvode človeka, lebo tvorcom jeho je sám Boh. Poučuje nás aj o tom, že je veľký rozdiel medzi človekom a ostatnými tvormi. Človek je obraz Boží, má nesmrteľnú dušu, obdarenú rozumom a slobodnou vôľou, vie rozprávať a aj jeho telo je neporovnateľne vznešenejšie ako u zvierat. Len človek poslúcha Pána Boha slobodne, ostatná stvorenia konajú nevyhnutne to, čo im Boh určil. Preto je človek pánom prírody. — Celá príroda slúži človekovi a človek Pánu Bohu.

Pán Boh preukázal prvým ľuďom najväčšiu lásku tým, že ich prijal za svoje deti. Obdaril ich posväcujúcou milosťou, čím dostali právo na večnú blaženosť v nebi, ba aj na zemi boli blažení. Nepoznali bolesť ani utrpenie. V takomto stave mali tu žiť a po istom čase Boh ich chcel prijať k sebe do neba. Nielen ich duša, ale aj telo malo byť nesmrteľné. Túto blaženosť mali sme zdediť aj my po svojich prarodičoch. Pre prvý hriech Adama a Evy stratili sme všetko.

14

15

prekliata zem pre tvoj čin! Budeš sa namáhať, lebo tŕnie a bodľačie ti bude rodiť. V pote tvári budeš jesť chlieb, kým sa nenavrátiš do zeme, lebo prach si a v prach sa obrátiš. Potom vyhnal oboch z raja a k bráne postavil anjelov s plamennými mečmi, aby strážili cestu k stromu života.

Hriechom stratili prví rodičia najväčší dar: Milosť posväcujúcu. Nebo sa zatvorilo pred nimi, a po smrti sa mali dostať do večného zatratenia. Rozum sa im zatemnil a vôľa sa stala náklonná k zlému. Na zemi stihlo ich veľa trápenia a museli aj zomrieť. Všetky tresty i hriech dedíme po prarodičoch tak, že na svet prichádzame s dedičným hriechom.

Ľudia si nevedeli sami pomôcť v tomto nešťastí. Boh sa zmiloval nad nimi. Už v raji prisľúbil, že pošle Vykupiteľa, ktorý pomôže ľuďom dostať sa do neba. Tento sľub obsahujú slová: „Nepriateľstvo položím medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom. Ona pošliape tvoju hlavu." Spomínaná žena je preblahoslavená Panna Mária, ktorá pošliape hlavu hadovi, aby vytrhla ľudí z jeho moci. Víťazný potomok Panny Márie je Spasiteľ sveta, Ježiš Kristus. Diablova moc je zobrazená hlavou. Pošliapať hlavu znamená pozbaviť diabla všetkej moci. NadPannou Máriou nemal zlý duch nijakej moci, lebo Ona jediná nemala dedičný hriech, a preto ju menujeme nepoškvrnené počatou. — Sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie slávime 8. decembra.

Boh požehnal Adamovi a Eve viacej synov a dcér. Ich dvaja synovia volali sa Kain a Ábel. Kain bol roľníkom a Ábel pastierom. Kain bol zlý, Ábel bol spravodlivý a bohabojný. — Ľudia už od najstarodávnejších čias prinášali obety. Tým prejavovali svoju úctu a závislosť od najvyššieho Pána neba i zeme. Každý človek obetoval z toho, čo mu Boh požehnal.

16

Raz obaja bratia obetovali
Pánu Bohu. Kain obetoval z poľnej
úrody, Ábel zasa baránka. Boh pri
obetách hľadí na srdce a na dobrý
úmysel toho, kto obetuje. Preto sa
mu Ábelova obeta zaľúbila, ale
Kainova nie. Kain zbadal, že sa
Bohu jeho obeta nepáči, preto sa
nahneval na Ábela. Od tých čias
chodil so zlým úmyslom a
zaumienil si, že brata zabije. Pán
Boh ho napomínal, ale Kain
neposlúchol. Istého dňa prihovoril sa svojmu bratovi: „Poďme na pole!" A keď vyšli, Kain povstal proti svojmu bratovi Ábelovi a zabil ho.

Po tomto zločine Boh sa spýtal Kaina: „Kde je tvoj brat Ábel!" Kain odpovedal: „Neviem, či som ja strážcom svojho brata?" Vtedy mu Boh povedal: „Čo si to vykonal? Krv tvojho brata volá ku mne! Preto budeš prekliaty! Budeš sa túlať a nenájdeš nikde spokojného miesta!" Tieto slová zronili Kaina a v zúfalstve nad svojím činom zvolal: „Väčší je môj hriech, akoby mi Boh mohol odpustiť. Odídem. Schovávať sa budem pred jeho tvárou a kto ma nájde, zabije ma!" Ale Boh poznačil Kaina, aby ho nikto nezabil. Za zavraždeného Ábela Pán Boh požehnal prvým rodičom syna, ktorému dali meno Set.

VI. téma

SPOLOČENSTVO SVÄTÝCH PREČÍTAJ SI O ANJELOCH A CIRKVI:

Anjeli sú duchovia, ktorí majú rozum a slobodnú vôľu, ale nemajú telo. Ich jedinou úlohou malo byť: Poznať Boha, jeho velebiť, jeho milovať, jemu slúžiť, pomáhať človeku a chrániť ho. — Za túto službu mali sa dostať do neba.

Lenže mnohí sa vzbúrili proti nemu. Za tento hrozný hriech Pán Boh ich potrestal tým, že ich uvrhol do pekla. Zatratených anjelov voláme zlými duchmi, diablami alebo satanmi. Dobrí anjeli boli odmenení večnou blaženosťou.

Slová „spoločenstvo svätých" znamenajú, že všetci členovia Cirkvi, či sa nachádzajú na tomto, či na druhom svete, sú duchovne spojení a preto jeden druhému môžu duševne pomáhať.

Cirkev sa delí na 3 časti: Cirkev putujúcu – to sme my na zemi Cirkev trpiacu – duše v očistci

Cirkev oslávenú – svätí v nebi Hlavou Cirkvi je Ježiš Kristus.

Na Cirkev putujúcu sa pozeráme ako na viditeľnú organizáciu. Na celú Cirkev (putujúcu, trpiacu, a oslávenú) sa musíme pozerať, ako na organizmus, ako na tajomné telo, ktorého hlavou je Ježiš Kristus a ktorému dáva nadprirodzený život Duch Svätý. Preto voláme celú Cirkev mystickým telom Kristovým. V tomto mystickom tele sú členovia Cirkvi putujúcej, trpiacej a oslávenej zjednotení v Kristu Ježišovi a v Duchu Svätom. Ako všetky bunky tela sú zjednotené a tvoria jeden organizmus, tak sú v Cirkvi duchovne zjednotení všetci jej

členovia.

Členovia Cirkvi oslávenej nám pomáhajú tak, že za nás orodujú u Boha. Každoročne si ich uctievame spoločným sviatkom Všetkých svätých, 1. novembra.

Členom Cirkvi trpiacej môžeme pomáhať modlitbou, odpustkami, dobrými skutkami a hlavne obetou omše svätej. Dušiam v očistci môžeme pomáhať každý deň. Vo zvýšenej miere im pomáha celá Cirkev putujúca najmä 2. novembra, na deň Dušičiek. Keď dušiam v očistci vyprosujeme „odpočinutie večné", mávame na mysli skoré skončenie ich utrpenia a dosiahnutie pokoja v nebi. Slovami „svetlo večné nech im svieti", prosíme, aby im Boh dal čím skôr uzrieť jas nebeskej slávy.

Aj telá zomrelých máme v úcte, lebo boli schránkami nesmrteľných duší. Pochovávame ich do posvätených cintorínov. Kladenie kvetov na hroby a zapaľovanie sviečok na hroboch je prejavom vďačnosti a úcty voči tým, ktorých telesné pozostatky sú tam uložené. Tieto prejavy vďačnosti a úcty sú chvályhodné, no nezabúdajme ani na pomoc dušiam zomrelých.

19

PREČÍTAJ SI ZO SV. PÍSMA:

VII. téma

JÁN KRSTITEĽ

Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna. Prorok Izaiáš napísal: "Hľa, posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on ti pripraví cestu. Hlas volajúceho na púšti: "Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!" Ján bol na púšti, krstil a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. Prichádzala k nemu celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán. Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Jedával kobylky a lesný med. A hlásal: "Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým." V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne. Vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha,

20

Ján žil na púšti v samote, živil sa lesným medom, kobylkami a korienkami rastlín, nosil oblek z ťavej kože, je symbolom radikálneho života s Bohom. Keď mal 30 rokov – okolo roku 27 – opustil púšť, aby na brehu rieky Jordán hlásal príchod Mesiáša, vyzýval na pokánie a krstil ľudí.

Veľa ľudí išlo za ním. Prišiel aj Ježiš. Ján v ňom rozpoznal Spasiteľa. Ježiš po krste šiel hlásať radostnú zvesť do Galiley. Ján zostal pri Jordáne. Pretože napomínal vtedajšieho kráľa Herodesa pre jeho nemravný a hriešny život, Herodes ho dal uväzniť a neskôr na žiadosť jeho nezákonnej manželky Herodiady a jej dcéry Salome vo väzení sťať.

Na Jánovo slovo viacero ľudí sa rozhodlo nasledovať “Božieho Baránka” – napr. Ondrej a Ján. Ján Krstiteľ vystupuje ako posledný starozákonný prorok, predchodca Mesiáša. Sám Kristus sa o ňom vyjadril ako o najväčšom medzi narodenými zo ženy. Je to jedna z najväčších postáv dejín spásy.

PREČÍTAJ SI O PANNE MÁRII:

VIII. téma

PANNA MÁRIA

22

PREČÍTAJ SI O TÝCHTO UDALOSTIACH AKO SÚ ZAPÍSANÉ VO SV. PÍSME:

Zvestovanie Pána:

Boh poslal anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária.

Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas‘, milosti plná, Pán s tebou.“

Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav.

Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán, Boh, mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“

Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“

Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné.“

Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Anjel potom od nej odišiel. (Lk 1,26-38)

Návšteva u príbuznej Alžbety:

V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu.

Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si

medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“

Mária hovorila: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja.

Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno.

Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.“ Mária zostala pri nej asi tri mesiace a potom sa vrátila domov. (Lk 1, 39-56)

Mária sa v evanjeliách objavuje pri Ježišovi aj pri jeho verejnej činnosti. Ona iniciovala prvý zázrak, ktorý Ježiš urobil na svadbe v meste Kána, keď premenil vodu na víno (Jn 2, 1-11). Spolu s ostatnými učeníkmi plakala pod krížom, na ktorom bol ukrižovaný jej syn Ježiš. (Jn 19, 25-27). Posledná zmienka o Márii v biblii pochádza z opisu očakávania prisľúbeného Ducha Svätého uprostred apoštolov, Ježišových učeníkov a Jeho bratov, keď sa spoločne modlili po Ježišovom nanebovstúpení (Sk 1,14).

VO SV. PÍSME TO MÁME ZACHYTENÉ TAKTO:

Svadba v Káne:

Na tretí deň bola v Káne Galilejskej svadba. Bola tam aj Ježišova matka. Na svadbu pozvali aj Ježiša a jeho učeníkov. Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka: "Nemajú vína." Ježiš jej odpovedal: "Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina." Jeho matka povedala obsluhujúcim: "Urobte všetko, čo vám povie!" Stálo tam šesť kamenných nádob na vodu, ktoré

slúžili na očisťovanie, ako bolo zvykom u Židov, každá na dve až tri miery. Ježiš im povedal: "Naplňte nádoby vodou!" A naplnili ich až po okraj. Potom im povedal: "Teraz načrite a zaneste starejšiemu!" A oni zaniesli. Keď starejší ochutnal vodu premenenú na víno - on nevedel, skade je, ale obsluhujúci, čo načierali vodu, to vedeli -, zavolal si ženícha a vravel mu: "Každý človek podáva najprv dobré víno a horšie až potom, keď si hostia upili. Ty si zachoval dobré víno až doteraz." Toto urobil Ježiš v Káne Galilejskej ako prvé zo znamení a zjavil svoju slávu. A jeho učeníci uverili v neho. (Jn 2, 1-11)

Pán Ježiš nám dal Pannu za matku:

Pri Ježišovom kríži stála jeho Matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: "Žena, hľa, tvoj syn!" Potom povedal učeníkovi: "Hľa, tvoja matka!" A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe. (Jn 19, 25-27)

Učeníci boli spolu zhromaždení s Pannou Máriou vo Večeradle:

Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi. (Sk 1,14)

MARIÁNSKE SVIATKY POČAS ROKA SÚ TIETO:

Prečítaj si ich a snaž sa zapamätať si aspoň tie prikázané. Nepoškvrnené Počatie Panny Márie - 8. december – slávnosť, prikázaný sviatok Panna Mária Bohorodička - 1. január – slávnosť, prikázaný sviatok
Panna Mária Lurdská - 11. február - spomienka
Panna Mária Fatimská - 13. máj - ľubovoľná spomienka
Panna Mária, Pomocnica kresťanov - 24. máj - ľubovoľná spomienka
Návšteva Panny Márie - 2. júl – sviatok

Panna Mária Karmelská (Škapuliarska) - 16. júl - ľubovoľná spomienka Nanebovzatie Panny Márie - 15. august - slávnosť, prikázaný sviatok

Výročie posviacky hlavnej mariánskej baziliky v Ríme – Santa Maria Maggiore - 5. august - ľubovoľná spomienka

Panna Mária Kráľovná - 22. august - spomienka

Narodenie Panny Márie - 8. september - sviatok

Meno Panny Márie - 12. september - ľubovoľná spomienka

Sedembolestná Panna Mária - 15. september - slávnosť (neprikázaný sviatok)

Ružencová Panna Mária - 7. október – spomienka

Obetovanie Panny Márie - 21. november - ľubovoľná spomienka

Keďže Syn Panny Márie, Ježiš Kristus, je opravdivý Boh (druhá božská osoba), nazývame Pannu Máriu Matkou Božou - Bohorodičkou.

IX. téma

NARODENIE PÁNA JEŽIŠA PREČÍTAJ SI O NARODENÍ PÁNA JEŽIŠA:

Práve v tom čase vydal rímsky cisár Augustus príkaz vykonať súpis ľudí na celom svete, čím myslel svet ovládaný Rímom. Každý sa musel dať zapísať v meste, odkiaľ pochádzal jeho rod. Preto aj Jozef s tehotnou Máriou odišli dať sa zapísať do mesta Betlehem. V hostinci nenašli ubytovanie, pretože mesto bolo preplnené a tak boli nútení uchýliť sa do maštale. Tam aj Mária porodila svojho syna Ježiša. (Lk 2, 1- 7).

V tom kraji boli pastieri. Strážili v noci svoje stádo. Anjel Pánov stal si vedľa nich a Božia veleba ich ožiarila. Veľmi sa báli. Tu im anjel povedal: „Nebojte sa, lebo zvestujem vám veľkú radosť. Dnes sa vám narodil Spasiteľ, Kristus Pán v meste

26

27

traja mudrci boli pohania. Pamiatku poklony troch mudrcov slávime každoročne 6. januára, na sviatok Zjavenia Pána - Troch Kráľov. Vtedy sa Vykúpite! zjavil (ukázal) prvý raz aj pohanom.

Na štyridsiaty deň po narodení bol chlapec Ježiš obetovaný v jeruzalemskom chráme. Túto udalosť nám pripomína sviatok Obetovanie Pána (Hromnice) — 2. februára.

Keďže Ježiš vyrástol v meste Nazarete, ho jeho vrstovnici volali Ježišom Nazaretským.

Onedlho po Ježišovom narodení musela Panna Mária spolu s ním a Jozefom utiecť do Egypta, pretože Jozefovi vo sne anjel oznámil, že kráľ Herodes Veľký sa bude usilovať Ježiša usmrtiť. V Egypte zostali až do Herodesovej smrti a potom sa vrátili do Nazaretu.(Mt 2, 13-23).

PREČÍTAJ SI AKO JE TO ZAPÍSANÉ VO SV. PÍSME:

Útek do Egypta a návrat do Nazaretu:

Po ich odchode sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: "Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil." On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta. Tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: "Z Egypta som povolal svojho syna." Keď Herodes zbadal, že ho oklamali, veľmi sa rozhneval a dal povraždiť v Betleheme a na jeho okolí všetkých chlapcov od dvoch rokov nadol, podľa času, ktorý zvedel od mudrcov. Vtedy sa splnilo, čo povedal prorok Jeremiáš: "V Ráme bolo počuť hlas, nárek a veľké kvílenie: Ráchel oplakáva svoje deti a odmieta útechu, Iebo ich niet." Po Herodesovej smrti sa Pánov anjel zjavil vo sne Jozefovi v Egypte a povedal mu: "Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku a choď do izraelskej krajiny. Tí, čo striehli na život dieťaťa, už pomreli." On vstal, vzal dieťa i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny. Ale keď sa dopočul, že v Judei kraľuje Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ísť. Varovaný vo sne, odobral sa do Galilejského kraja. Keď ta prišiel, usadil sa v meste, ktoré sa volá Nazaret, aby sa splnilo, čo predpovedali proroci: "Budú ho volať Nazaretský." (Mt 2, 13-23)

28

X. téma

DVANÁSŤROČNÝ JEŽIŠ V CHRÁME PREČÍTAJ SI O PUTOVANÍ SV. RODINY DO CHRÁMU:

V časoch Pána Ježiša v Palestíne slávili tri najväčšie sviatky: Veľkú noc, Letnice a Slávnosť stánkov. Všetci dospelí židia museli putovať ku Svätému stánku, neskôr do Jeruzalemského chrámu. Chlapcaviazal tento zákon od 12. roku. Vtedy sa stával synom zákona — dospelým.

Veľkonočné slávnosti trvali celý týždeň. Do Jeruzalema prichádzalo na tisíce pútnikov. Pre bezpečnosť chodievali vo väčších skupinách. Jeruzalem je od Nazareta vzdialený 120 km.

Svätý Jozef a Panna Mária chodievali každý rok na veľkonočné sviatky do Jeruzalema. Keď mal Pán Ježiš dvanásť rokov, išiel aj on s nimi. Po skončených slávnostiach sa vracali domov, ale Ježiš ostal, v

chráme. Jozef a Mária to nezbadali, lebo si mysleli, že ide v sprievode so známymi. Keď prešli deň cesty, hľadali ho medzi príbuznými. Keď ho nenašli, so žiaľom sa poponáhľali späť do Jeruzalema.

Po troch dňoch starostlivého hľadania ho našli sedieť v chráme medzi učiteľmi zákona. Pán Ježiš sa ich vypytoval, odpovedal na otázky a Sväté Písmo vysvetľoval tak rozumne, že všetci žasli nad jeho múdrosťou.

Pán Ježiš sa potom vrátil s nimi do Nazareta a bol im poslušný. Vzmáhal sa v múdrosti, veku a milosti pred Bohom a ľuďmi.

PREČÍTAJ SI O TEJTO UDALOSTI AKO JE TO ZAPÍSANÉ VO SV. PÍSME:

Jeho rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: "Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!" On im odpovedal: "Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?" Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril. Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci. (Lk 2, 41-51)

PREČÍTAJ SI O „SKRYTOM“ ŽIVOTE PÁNA JEŽIŠA:

Pán Ježiš žil v Nazarete do tridsiateho roku svojho života. Tu pracoval a pomáhal svojmu pestúnovi svätému Jozefovi. Dal tým krásny príklad poslušnosti a usilovnej práce.

Svätá rodina je vzorom katolíckych rodín. Sviatok Svätej rodiny slávime v nedeľu po Vianociach.

Pán Ježiš mal dve prirodzenosti: božskú a ľudskú. Ako Boh bol od večnosti bez zmien, ako človek rozvíjal sa telesne i duchovne.

30

XI. téma

SVADBA V KÁNE GALILEJSKEJ PREČÍTAJ SI ZO SV. PÍSMA O SVADBE V KÁNE:

Na tretí deň bola v Káne Galilejskej svadba. Bola tam aj Ježišova matka. Na svadbu pozvali aj Ježiša a jeho učeníkov. Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka: "Nemajú vína." Ježiš jej odpovedal: "Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina." Jeho matka povedala obsluhujúcim: "Urobte všetko, čo vám povie!" Stálo tam šesť kamenných nádob na vodu, ktoré slúžili na očisťovanie, ako bolo
zvykom u Židov, každá na dve až tri miery. Ježiš im
povedal: "Naplňte nádoby vodou!" A naplnili ich až po
okraj. Potom im povedal: "Teraz načrite a zaneste
starejšiemu!" A oni zaniesli. Keď starejší ochutnal vodu
premenenú na víno - on nevedel, skade je, ale obsluhujúci,
čo načierali vodu, to vedeli -, zavolal si ženícha a vravel
mu: "Každý človek podáva najprv dobré víno a horšie až
potom, keď si hostia upili. Ty si zachoval dobré víno až
doteraz." Toto urobil Ježiš v Káne Galilejskej ako prvé zo
znamení a zjavil svoju slávu. A jeho učeníci uverili v neho.
(Jn 2, 1-11)

VEDEL/A SI ŽE...

 Kána ležala 7 km severozápadne od Nazareta.
Tento prvý zázrak v Káne Galilejskej sa stal na príhovor Panny Márie. Jej

príhovor je má veľkú silu u Pána Boha.

XII. téma

POVOLANIE PRVÝCH UČENÍKOV PREČÍTAJ SI O POVOLANÍ UČENÍKOV ZO SV. PÍSMA:

V nasledujúci deň Ján zasa stál s dvoma zo svojich učeníkov. Keď videl Ježiša ísť okolo, povedal: "Hľa, Boží Baránok." Tí dvaja učeníci počuli, čo hovorí, a išli za Ježišom. Ježiš sa obrátil a keď videl, že idú za ním, opýtal sa ich: "Čo hľadáte?" Oni mu povedali: "Rabbi - čo v preklade znamená: Učiteľ -, kde bývaš?" Odpovedal im: "Poďte a uvidíte!" Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho. Boli asi štyri hodiny popoludní. Jeden z tých dvoch, čo to počuli od Jána a nasledovali Ježiša, bol Ondrej, brat Šimona Petra. On hneď vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: "Našli sme Mesiáša," čo v preklade znamená Kristus. A priviedol ho k Ježišovi. Ježiš sa naňho zahľadel a povedal: "Ty si Šimon, syn Jánov, ale budeš sa volať Kéfas," čo v preklade znamená Peter.

Na druhý deň sa Ježiš rozhodol odísť do Galiley. Stretol Filipa a povedal mu: "Poď za mnou!" Filip bol z Betsaidy, z Ondrejovho a Petrovho mesta. Filip sa stretol s Natanaelom a povedal mu: "Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš v Zákone a Proroci, Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta." Natanael mu vravel: "Môže byť z Nazareta niečo dobré?!" Filip mu odpovedal: "Poď a uvidíš!" Keď Ježiš videl prichádzať Natanaela, povedal o ňom: "Toto je pravý Izraelita, v ktorom niet lesti." Natanael sa ho opýtal: "Odkiaľ ma poznáš?" Ježiš mu vravel: "Videl som ťa prv, ako ťa Filip zavolal, keď si bol pod figovníkom." Natanael mu povedal: "Rabbi, ty si Boží Syn, ty si kráľ Izraela!" Ježiš mu odvetil: "Veríš preto, že som ti povedal: Videl som ťa pod figovníkom? Uvidíš väčšie veci ako toto." Potom mu povedal: "Veru, veru, hovorím vám: Uvidíte otvorené nebo a Božích anjelov vystupovať a zostupovať na Syna človeka." (Jn 1, 35- 51)

V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom. Keď sa rozodnilo, zavolal si učeníkov a vyvolil si z nich Dvanástich, ktorých nazval apoštolmi: Šimona, ktorému dal meno Peter, a jeho brata Ondreja, Jakuba, Jána Filipa, Bartolomeja, Matúša, Tomáša, Jakuba Alfejovho, Šimona, ktorého volali Horlivec, Júdu Jakubovho a Judáša Iškariotského, ktorý sa stal zradcom.

32

Zostúpil s nimi dolu a zastal na rovine i veľký zástup jeho učeníkov a veľké množstvo ľudu z celej Judey i z Jeruzalema aj z týrskeho a sidonského pobrežia. Prišli ho počúvať a dať sa uzdraviť zo svojich neduhov. A ozdraveli aj tí, ktorých trápili nečistí duchovia. A každý zo zástupu sa usiloval dotknúť sa ho, lebo vychádzala z neho sila a uzdravovala všetkých. (Lk 6,12-19)

O APOŠTOLOCH:

Apoštolov bolo dvanásť, všetci boli muži. Ich mená môžeme nájsť v Evanjeliu ( Mt 10, 2-4; Mk 3, 16-19 a Lk 6,13-16). Nový Zákon apoštolov označuje aj ako Dvanástich:

1. Šimon Peter (Kéfas), syn Jonáša, rybár z Betsaidy, prvý pápež

2. Ondrej, Petrov brat, rybár z Betsaidy

3. Jakub starší, Zebedejov syn, rybár

4. Ján, Zebedejov syn, brat Jakuba, rybár

5. Filip z Betsaidy, rybár

6. Bartolomej – Natanael z Ptolemaidy

7. Tomáš, zvaný Didymus, tiež „neveriaci“

8. Matúš – Lévi, mýtnik

9. Jakub mladší, syn Alfejov

10. Šimon Kananejský, zvaný tiež Horlivec

11. Júda Tadeáš, brat Jakuba mladšieho

12. Judáš Iškariotský, Ježišov zradca.

Po Ježišovom odchode bolo prvoradou úlohou apoštolov učiť a pokrstiť všetky národy. Číslo 12 má symbolický význam: naznačuje, že apoštoli sú zakladateľmi nového Izraela (pozostávajúceho z dvanástich kmeňov). Preto bolo potrebné po zrade apoštola Judáša, ktorý sa podľa tradície obesil, žrebom určiť za dvanásteho apoštola svätého Mateja (Sk 1, 23-26).

33

Dvanásti apoštoli boli obyčajnými mužmi, ktorých si Boh použil neobyčajným spôsobom. Evanjelia nám hovoria o neustálych zápasoch a pochybnostiach týchto dvanástich mužov, ktorý nasledovali Ježiša Krista. Po tom, ako boli svedkami Ježišovho vzkriesenia a vstúpenia na nebesia Duch Svätý premenil apoštolov na mocných Božích mužov, ktorí prevrátili svet hore nohami (Sk 17, 6). Čo bolo tou zmenou? Dvanásti apoštoli „boli s Ježišom“ (Sk 4, 13). Kiežby to isté mohlo byť povedané aj o nás!

XIII. téma

JEŽIŠOVE ZÁZRAKY PREČÍTAJ SI O PÁNU JEŽIŠOVI A ZÁZRAKOCH:

Ježiš začal verejne vyučovať, keď mal asi tridsať rokov. Pán Ježiš učil verejne asi tri roky. Mal viacero učeníkov (dospelých žiakov), z ktorých si vyvolil dvanásť apoštolov.

Učil všetko, čo máme veriť a robiť, aby sme boli spasení. To čo učil sa volá "evanjelium", čo v slovenčine znamená "radostná novina" alebo blahozvesť, zvesť.

Jeho život a učenie spísali v krátkosti štyria "evanjelisti": Matúš, Marek, Lukáš a Ján. Z týchto kníh sa číta istá časť, "čítanie - evanjelium", pri každej sv. omší.

Pravdivosť svojho učenia Pán Ježiš dokázal: 1. svojím svätým životom,
2. svojimi zázrakmi,
3. svojimi proroctvami.

Zázrak je neobyčajný viditeľný skutok, ktorý nemožno vykonať prirodzenou silou, ktorý môže vykonať len Pán prírody (Boh) alebo ten, koho si Boh vyberie ako nástroj na vykonanie takého skutku.

Niektoré zázraky Ježiša Krista: premenil vodu na víno; uzdravoval chorých jediným rozkazom; niekoľkými malými chlebami nasýtil viactisícový zástup; utíšil búrku na morí; kriesil mŕtvych; sám vstal z mŕtvych.

PREČÍTAJ SI O NIEKTORÝCH JEŽIŠOVÝCH ZÁZRAKOCH AKO SÚ ZAPÍSANÉ VO SV. PÍSME:

Na ceste do Jeruzalema prechádzal pomedzi Samáriu a
Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemú desať
malomocných mužov. Zďaleka zastali a hlasne kričali: "Ježišu,
učiteľ, zmiluj sa nad nami!" Keď ich uvidel, povedal: "Choďte,
ukážte sa kňazom!" A ako šli, boli očistení. Len čo jeden z nich
spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil
Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to
Samaritán. Ježiš na to povedal: "Neočistilo sa ich desať? A tí
deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa
bol vrátil a vzdal Bohu slávu? A jemu povedal: "Vstaň a choď,
tvoja viera ťa uzdravila." (Lk 17, 11-19: Uzdravenie desiatich malomocných)

V istý deň nastúpil on i jeho učeníci na loď; a povedal im: "Preplavme sa na druhý breh jazera." I odrazili od brehu. Ako sa plavili, zaspal. Tu sa na jazero spustila taká víchrica, že sa im naberala voda a boli vo veľkom nebezpečenstve. Pristúpili k nemu a zobudili ho slovami: "Učiteľ, učiteľ, hynieme!" On vstal, pohrozil vetru a rozbúrenej vode i upokojili sa a nastalo ticho. A im povedal: "Kde je vaša viera?" A oni si so strachom a údivom hovorili: "Čo myslíš, kto je to, že rozkazuje vetru i vode a ony ho poslúchajú?" (Lk 8, 22-25: Utíšenie búrky na mori)

Keď už bolo veľa hodín, pristúpili k nemu jeho učeníci a hovorili: "Toto miesto je pusté a je už veľa hodín. Rozpusť ich, nech sa rozídu do okolitých osád a dedín kúpiť si niečo na jedenie." On im odpovedal: "Vy im dajte jesť!" Vraveli mu: "Máme ísť nakúpiť za dvesto denárov chleba a dať im jesť?" Opýtal sa ich: "Koľko máte chlebov? Choďte sa pozrieť!" Keď to zistili, povedali: "Päť a dve ryby." Tu im rozkázal usadiť všetkých po skupinách na zelenú trávu. A posadali si v skupinách po sto a po päťdesiat. Potom vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával svojim učeníkom, aby im ich rozdávali. Aj obe ryby rozdelil všetkým. Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov odrobín a zvyškov z rýb. A tých, čo jedli chleby, bolo päťtisíc mužov. (Mk 6, 35-44: Prvé zázračné rozmnoženie chleba)

Keď Ježiš odtiaľ odchádzal, išli za ním dvaja slepci a kričali: "Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!" Keď potom vošiel do domu, slepci prišli k nemu. Ježiš sa ich opýtal: "Veríte, že to môžem urobiť?" Oni mu odpovedali: "Áno, Pane." Tu sa dotkol ich očí a povedal: "Nech sa vám stane, ako ste uverili." A oči sa im otvorili. Ježiš im pohrozil: "Ale nech sa to nik nedozvie!" No oni šli a rozprávali o ňom po celom kraji. (Mt 9, 27-31: Uzdravenie slepých)

A hneď rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám. Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim. Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: "Mátoha!" A od strachu vykríkli. Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: "Vzchopte

sa! To som ja, nebojte sa!" Peter mu povedal: "Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode." On povedal: "Poď!" Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: "Pane, zachráň ma!" Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: "Maloverný, prečo si pochyboval?" A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: "Naozaj si Boží Syn!" (Mt 14, 22-33: Ježiš chodiaci po vode)

Ježiš sa znova zachvel a pristúpil k hrobu. Bola to jaskyňa uzavretá kameňom. Ježiš povedal: "Odvaľte kameň!" Marta, sestra mŕtveho, mu povedala: "Pane, už páchne, veď je už štyri dni v hrobe." Ježiš jej vravel: "Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?" Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: "Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal." Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: "Lazár, poď von!" A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou. Ježiš im povedal: "Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!" (Jn 11, 38-44: Vzkriesenie Lazára)

XIV. téma

JEŽIŠOVÉ PODOBENSTVÁ PREČÍTAJ SI O PODOBENSTVÁCH:

Ježiš v mnohých svojich podobenstvách maľuje obrazy, ktoré nás učia, aký vzťah chce mať s nami, so svojou Cirkvou.

Hovorí o pastierovi, ktorý pasie ovce, o roľníkovi, ktorý obrába pôdu, o vinohradníkovi, ktorý sa stará o vinicu, a stavebníkovi , ktorý stavia dom.

Takéto obrazy nám pomôžu pochopiť, že Ježiš je vždy s Cirkvou. Hovoria , že chce, aby sa im jeho Cirkev podobala. A napokon nám ponúkajú pohľad na to, ako nás Ježiš povoláva budovať Cirkev.

PREČÍTAJ SI O NIEKTORÝCH JEŽIŠOVÝCH PODOBENSTVÁCH AKO SÚ ZAPÍSANÉ VO SV. PÍSME V 13. KAPITOLE MATÚŠOVHO EVANJELIA:

V ten deň vyšiel Ježiš z domu a posadil sa pri mori. Okolo neho sa zhromaždili veľké zástupy. Preto nastúpil na loďku a sadol si; a celý zástup stál na brehu.

Podobenstvo o rozsievačovi.

Hovoril im veľa v podobenstvách: „Rozsievač vyšiel rozsievať. Ako sial, niektoré zrná padli na kraj cesty; prileteli vtáky a pozobali ich. Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali veľa zeme, a hneď vzišli, lebo neboli hlboko v zemi; ale keď vyšlo slnko, zahoreli, a pretože nemali koreňa, uschli. Zasa iné padli do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo a udusilo ich. Iné zrná padli do dobrej zeme a priniesli úrodu: jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú. Kto má uši, nech počúva!“

Vy teda počujte podobenstvo o rozsievačovi: Keď niekto počúva slovo o kráľovstve a nechápe ho, prichádza Zlý a uchytí, čo bolo zasiate do jeho srdca. To je ten, u koho bolo zasiate na kraji cesty. U koho bolo zasiate do skalnatej pôdy, to je ten, kto počúva slovo a hneď ho s radosťou prijíma, ale nemá v sebe koreňa, je chvíľkový. Keď nastane pre slovo súženie alebo prenasledovanie, hneď odpadne. U koho bolo zasiate do tŕnia, to je ten, kto počúva slovo, ale svetské starosti a klam bohatstva slovo udusia a ostane bez úžitku. A u koho bolo zasiate do dobrej zeme, to je ten, kto počúva slovo a chápe ho a ono prináša úrodu: jedno stonásobnú, druhé šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú.“

Podobenstvo o kúkoli medzi pšenicou.

Predniesol im aj iné podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá človeku, ktorý zasial na svojej roli dobré semeno. Ale kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, prisial medzi pšenicu kúkoľ a odišiel. Keď vyrástlo steblo a vyháňalo do klasu, ukázal sa aj kúkoľ. K hospodárovi prišli sluhovia a povedali mu: »Pane, nezasial si na svojej roli dobré semeno? Kde sa teda vzal kúkoľ?« On im vravel: »To urobil nepriateľ.« Sluhovia mu povedali: »Chceš, aby sme šli a vyzbierali ho?« On odpovedal: »Nie, lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu. Nechajte oboje rásť až do žatvy. V čase žatvy poviem žencom: Pozbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopov na spálenie, ale pšenicu zhromaždite do mojej stodoly.«“

Potom rozpustil zástupy a vošiel do domu. Tu k nemu pristúpili jeho učeníci a vraveli mu: „Vysvetli nám podobenstvo o kúkoli na roli.“ On im povedal: „Rozsievač dobrého semena je Syn človeka. Roľa je svet. Dobré semeno sú synovia kráľovstva, kúkoľ sú synovia Zlého. Nepriateľ, ktorý ho zasial, je diabol. Žatva je koniec sveta a ženci sú anjeli. Ako teda zbierajú kúkoľ a pália v ohni, tak bude aj na konci sveta: Syn človeka pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva všetky pohoršenia a tých, čo pášu neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami. Vtedy sa spravodliví

zaskvejú ako slnko v kráľovstve svojho Otca. Kto má uši, nech počúva!

Podobenstvo o horčičnom zrnku.

Predniesol im ešte iné podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá horčičnému zrnku, ktoré človek vzal a zasial na svojej roli. Ono je síce najmenšie zo všetkých semien, ale keď vyrastie, je väčšie než ostatné byliny a je z neho strom, takže prilietajú nebeské vtáky a hniezdia na jeho konároch.“

Podobenstvo o kvase.

Ďalšie podobenstvo im povedal: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kvasu, ktorý žena vezme a vmiesi do troch mier múky, až sa všetko prekvasí.“

Podobenstvo o poklade v poli.

Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide, predá všetko, čo má, a pole kúpi.

Podobenstvo o perle.

Nebeské kráľovstvo sa podobá aj kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď nájde veľmi cennú perlu, ide, predá všetko, čo má, a kúpi ju.

Podobenstvo o rybárskej sieti.

A zasa nebeské kráľovstvo sa podobá sieti, ktorú spustia do mora a ona zachytáva všetky druhy. Keď je plná, vytiahnu ju na breh, posadajú si, dobré vyberú do nádob a zlé vyhodia von. Tak bude aj na konci sveta: vyjdú anjeli, oddelia zlých od spravodlivých a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami.

MÔŽEME SI SPOMENÚŤ EŠTE KONKRÉTNEJŠIE NIEKTORÉ PODOBENSTVÁ:

Podobenstvo o stratenej ovci

Preto im povedal toto podobenstvo: „Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: »Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.« Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú. (Mt 18,10-14; Lk 15,3-7)

Podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi

A proti tým, ktorí sa spoliehali na seba, že sú spravodliví, a iných za nič nemali, povedal toto podobenstvo: Dvaja mužovia vstúpili do chrámu, aby sa modlili; jeden farizej a druhý mýtnik. Farizej si zastal a takto sa modlil v sebe: Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia, vydierači, nespravodliví, cudzoložníci, alebo ako aj tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám. Mýtnik však stál zďaleka a

ani oči nechcel pozdvihnúť k nebu, ale bil sa v prsia a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu! Hovorím vám: Tento odišiel do svojho domu ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený. (Lk 18,9-14)

Podobenstvo o robotníkoch vo vinici

Lebo nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov

do svojej vinice. Zjednal sa s robotníkmi na denári za deň a poslal ich do svojej vinice. Keď

vyšiel okolo deviatej hodiny, videl iných, ako stoja záhaľčivo na námestí. I povedal im: »Choďte

aj vy do mojej vinice a dám vám, čo bude spravodlivé.« A oni šli. Vyšiel znova okolo dvanástej aj okolo tretej hodiny popoludní a urobil podobne. Keď vyšiel okolo piatej popoludní a našiel iných postávať, povedal im: »Čo tu nečinne stojíte celý deň?« Vraveli mu: »Nik nás nenajal.« Povedal im: »Choďte aj vy do mojej vinice!«

Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu správcovi: »Zavolaj robotníkov a vyplať im mzdu, počnúc poslednými až po prvých!« Tak prišli tí, čo nastúpili okolo piatej hodiny popoludní, a každý dostal denár. Keď prišli tí prví, mysleli si, že dostanú viac. Ale aj oni dostali po denári. Vzali ho a šomrali na hospodára: »Tí poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si ich postavil na roveň nám, čo sme znášali bremeno dňa a horúčosť.« Ale on jednému z nich odpovedal: »Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje, a choď! Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý?« Tak budú poslední prvými a prví poslednými.“ (Mt 20,1-16; Mk 10,31; Lk 13,30)

Podobenstvo o boháčovi a Lazárovi

Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy.

Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: »Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!« No Abrahám povedal: »Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik - čo ako by chcel - nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.« Tu povedal: »Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.« Abrahám mu odpovedal: »Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.« Ale on vravel: »Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.« Odpovedal mu: »Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.«“ (Lk 16,19-31)

43

ZOZNAM JEŽIŠOVÝCH PODOBENSTIEV:

•   O rozsievačovi

•   O Božom kráľovstve a semene

•   O kúkoli

•   O horčičnom zrnku

•   O kvase

•   O ukrytom poklade

•   O perle

•   O sieti

•   O stratenej ovci

•   O nemilosrdnom sluhovi

•   O milosrdnom samaritánovi

•   O nerozumnom boháčovi

•   O neplodnom figovníku

•   O svadbe kráľovho syna

•   O soli

•   O stratenej ovci

•   O stratenej minci

 O márnotratnom synovi
 O nečestnom správcovi
 O Lazarovi a boháčovi
 O nečestnom sudcovi a vdove  O robotníkoch vo vinici

 O talentoch / mínach
 O dvoch synoch
 O nepoctivých vinohradníkoch  O potope
 O vernom a zlom sluhovi
 O 10 pannách
 O viniči
 O dobrom pastierovi
 O farizejovi a mýtnikovi
 O prvom a poslednom mieste  O neodbytnom priateľovi
 O sluhoch, čo čakajú na pána

XV. téma

PODOBENSTVO O MÁRNOTRATNOM SYNOVI

PREČÍTAJ SI O TOMTO PODOBENSTVE V PRACOVNOM ZOŠITE A ODPOVEDZ NA OTÁZKY, KTORÉ TAM SÚ UVEDENÉ.

44

XVI. téma

MÔJ KRST

PREČÍTAJ SI O SVIATOSTIACH:
Sviatostí máme sedem: krst, birmovanie, Eucharistia,

pokánie, pomazanie chorých, kňazstvo, manželstvo.
Sú to viditeľné znaky, ktoré Kristus ustanovil, aby do ľudských

duší privádzal neviditeľnú Božiu milosť.

PREČÍTAJ SI O SVIATOSTI KRSTU:

Krst je prvá a najpotrebnejšia sviatosť, v ktorej dostávame od Boha dary: 1) stávame sa božími deťmi

2) zmýva sa nám z duše dedičný hriech
3) zmývajú sa nám všetky ostatné hriechy
4) stávame sa súčasťou Cirkvi – Kristovho tajomného tela

Bez krstu nikto nemôže prijať žiadnu inú sviatosť.

Sviatosť krstu ustanovil Ježiš Kristus, keď zveruje apoštolom misijné poslanie s cieľom krstiť: “Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca, i Syna i Ducha Svätého” (Mt 28. 19-20).

Krst môže udeliť biskup, kňaz a diakon, v nebezpečenstve života každý človek. Krst môže prijať len človek, ktorý ešte nebol pokrstený.

Krst sa udeľuje liatím vody, alebo ponorením do vody a pri krste sú vyslovené slová: “MENO, ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.”

KRSTNÉ SYMBOLY SÚ TIETO:

 Voda - je symbolom nového Božieho života v Duchu Svätom
 Biele rúcho - symbolicky vyjadruje, že

pokrstený si obliekol Krista, vstal z mŕtvych s Kristom; je zaodetý Jeho svätosťou a slávou
 Svieca - zapálená od veľkonočnej sviece, ktorá symbolizuje zmŕtvychvstalého Krista a znamená, že Kristus v novopokrstenom zapálil svetlo Božieho života. Pokrstení sú v Kristovi"svetlom sveta" (Mt 5,14)

 Pomazanie svätou krizmou (voňavým olejom) - znamená, že Pán svätým olejom potvrdil jeho vyvolenie, stal sa kresťanom čiže "pomazaným" Duchom Svätým, včleneným do Krista, ktorý je pomazaný za Kňaza, Proroka a Kráľa.

PREČÍTAJ SI O ZRIEKNUTÍ SA ZLÉHO DUCHA A VYZNANÍ VIERY PRI KRSTE:

Kňaz sa prihovorí k rodičom a krstným rodičom týmito slovami:

Milí rodičia a krstní rodičia, priniesli ste toto dieťa na krst. Dobrý Pán Boh mu dá v tejto sviatosti nový život. Dieťa sa znovuzrodí z vody a z Ducha Svätého. Usilujte sa vychovávať toto dieťa tak, aby sa v ňom božský život stále zveľaďoval. Chráňte ho pred hriechom, lebo hriech ohrozuje boží život v človekovi.

Ak ste teda v duchu viery ochotní vziať na seba túto úlohu, pripomeňte si, že aj vy sami ste boli pokrstení; zrieknite sa hriechu a vyznajte vieru v Ježiša Krista, ako v neho verí Cirkev. V tejto viere sa udeľuje deťom krst.

Potom sa kňaz pýta:
Kňaz: Zriekate sa zlého ducha? Rodičia a krstní rodičia: Zriekam.

Kňaz: Aj všetkých jeho skutkov? Rodičia a krstní rodičia: Zriekam.

Kňaz: Aj všetkých jeho pokušení? Rodičia a krstní rodičia: Zriekam.

Potom kňaz vyžiada od rodičov a krstných rodičov trojité vyznanie viery: Kňaz: Veríte v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme? Rodičia a krstní rodičia: Verím.

Kňaz: Veríte v Ježiša Krista, jeho jediného Syna a nášho Pána, narodeného z Márie Panny, umučeného a pochovaného, ktorý vstal z mŕtvych a sedí po pravici Otca?

Rodičia a krstní rodičia: Verím.
Kňaz: Veríte v Ducha Svätého, vo svätú katolícku Cirkev, v spoločenstvo

svätých, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela a v život večný? Rodičia a krstní rodičia: Verím.

Všetci zhromaždení spolu s kňazom vyslovia svoj súhlas s týmto vyznaním viery.

Toto je viera naša, toto je viera Cirkvi. Túto vieru vyznávame a ona je našou slávou v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi.

Všetci: Amen. VYZNANIE VIERY:

Nie len pri krste vyznávame svoju vieru, ale predovšetkým svojím životom.

47

Apoštolské vyznanie viery sa skladá z 12 článkov. Okrem bohoslužieb (pri sv. omši) sa používa aj na začiatku niektorých modlitieb, ako je napr. ruženca.

Toto vyznanie viery máme poznať a znie:

Verím v Boha, Otca všemohúceho,
Stvoriteľa neba i zeme,
i v Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána, ktorý sa počal z Ducha Svätého,
narodil sa z Márie Panny,
trpel za vlády Poncia Piláta,
bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný. Zostúpil k zosnulým,
tretieho dňa vstal z mŕtvych,
vystúpil na nebesia,
sedí po pravici Boha Otca všemohúceho.
Odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych.
Verím v Ducha Svätého,
v svätú Cirkev katolícku,
v spoločenstvo svätých,
v odpustenie hriechov,
vo vzkriesenie tela
a v život večný. Amen.

48

PREČÍTAJ SI O MOJŽIŠOVI:

XVII. a XVIII. téma

DESATORO

„Kto som ja, aby som išiel k faraónovi a aby som vyviedol Izraelitov z Egypta?“

Toto boli slová Mojžiša (Ex 3, 11), keď mu Boh oznámil úlohu pre ktorú si ho vyvolil. Bola to úloha výnimočná a Boh si predsa vybral jednoduchého človeka, o ktorom nám Sväté Písmo hovorí: „...Mojžiš bol veľmi tichý muž, tichší ako všetci ostatní ľudia na svete.“ (Nm 12, 3)

Boh nepotrebuje ľudí, čo veria vo vlastnú silu a schopnosti, ale ľudí jednoduchých a dôverujúcich, aby sa cez zázraky v ich životoch oslávil. A práve Mojžišova jednoduchosť a pokora ho na ňom najviac zaujala.

Bol vychovaný na faraónovom dvore. Dostal sa naň vďaka faraónovej dcére, ktorá ho ako malé bábätko vytiahla z rieky Níl.

Mal 40 rokov, keď sa neúspešne rozhodol bojovať za slobodu a po svojom úteku z Egypta viedol jednoduchý kočovný život. Pri putovní púšťou videl zrazu horieť ker. Prehovoril k nemu sám Boh, no on sa zdráha a vyslovuje jednu námietku za druhou. „Kto som ja?“ To je Mojžišov problém. Uvedomuje si vlastnú nespôsobilosť, ale Boh ho posilňuje a prepožičiava mu autoritu svojou uisťujúcou prítomnosťou: „Budem s tebou." Nestačí mu, čo zažil, potrebuje, aby sa Boh predstavil jasnejšie, a to slovami: „Ja som, ktorý som!“

Boh vyviedol Izraelský národ z Egypta a viedol ho do zasľúbenej zeme. Na hore Sinaj im dal Božie prikázania a uzavrel s nimi zmluvu.

Ja budem tvojim bohom a vy budete mojim ľudom.

Slová, ktoré povedal platia pre každého z nás, pretože i my sme sa stali vyvoleným Božím ľudom, keď s nami Boh v Ježišovi Kristovi uzatvoril ,, novú a večnú zmluvu“

49

1. prikázanie

aby si sa im klaňal.

2. prikázanie 3. prikázanie 4. prikázanie 5. prikázanie 6. prikázanie 7. prikázanie 8. prikázanie 9. prikázanie 10. prikázanie

- Ja som Pán, Boh tvoj! Nebudeš mať iných Bohov okrem mňa,

- Nevezmeš meno Božie nadarmo.
- Spomeň si, aby si deň sviatočný svätil.
- Cti svojho otca i svoju matku.
- Nezabiješ.
- Nezosmilníš.
- Nepokradneš.
- Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu.
- Nepožiadaš manželku blížneho svojho.
- Nepožiadaš majetok svojho blížneho, ani ničoho, čo jeho je.

50

PREČÍTAJ SI O DESATORE:

Prikázanie lásky k Bohu a k blížnemu nachádza sa obšírnejšie v Desatore božích prikázaní.

Desatoro prikázaní vyhlásil Boh na hore Sinaj Izraelitom a odovzdal ich napísané na dvoch kamenných tabuliach, Mojžišovi, vodcovi Izraelitov.

Aj my sme povinní zachovávať desatoro božích prikázaní, lebo Ježiš Kristus ich potvrdil a prikázal zachovávať (Mt 5, 17).

HLAVNÉ PRIKÁZANIE LÁSKY

Hlavné prikázanie, čo všetky ostatné prikázania v sebe obsahuje, je prikázanie lásky k Bohu a k blížnemu.

Prikázanie lásky k Bohu znie takto: "Milovať budeš Pána, Boha svojho, celým svojím srdcom, celou svojou dušou, celou svojou mysľou a zo všetkej sily" (Mt 2, 37; Mk 12, 39).

Boh v tomto prikázaní žiada, aby sme ho milovali nadovšetko. Nadovšetko milujeme Boha vtedy, keď ho viacej milujeme ako všetko na svete a radšej si volíme všetko stratiť, ako Boha ťažkým hriechom uraziť.

Boha máme milovať:
1. preto, lebo je nekonečne dokonalý a teda lásky najhodnejší; 2. preto, lebo všetko dobré máme od neho.

Sv. Blanka mala rada svojho syna Ľudovíta, zo srdca ho mala rada a predsa hovorievala: "Radšej by som bola, aby to dieťa umrelo, ako by malo neskoršie Boha len jediným hriechom uraziť." Dobrý kresťan radšej má Boha, ako priateľov, rodičov, známych svojich, ba radšej ako seba a preto zaprie svoje telo, svoje žiadosti a náruživosti, zriekne sa hriešnych radostí k vôli Bohu. Život je krátky a kto sa jeho hriešnych radostí z lásky k Bohu zriekne, ten bude obdarený večným, radostným životom.

51

Prikázanie lásky k blížnemu znie takto: "Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého'' (Mt 22, 39).

Seba samých máme milovať tak, že sa máme viacej starať o dušu ako o telo (Mt 16, 26).

Blížneho ako seba samého milujeme vtedy, keď zachovávame toto prikázanie Ježiša Krista: "Všetko, čokoľvek chcete, aby ľudia robili vám, aj vy robte im" (Mt 7, 12).

Láska k blížnemu nezáleží len v slovách alebo v citoch alebo v dobroprajnosti. Sv. apoštol Jakub vraví: "Keby brat a sestra nemali odev a potrebovali by každodennej potravy a keby im niekto z vás riekol "Iďte v pokoji, zohrejte sa a najedzte sa!" - "ale nedali by ste im, čoho telo potrebuje, čo to bude platné?" (Jak 2, 5). Kresťanská láska je teda dobročinnosť. Každý dobre vie, komu má lásku preukázať, či už dobrou radou, či štedrosťou, či pomocou práce, či úprimnosťou a potešením. Po tom poznať dobrého katolíka, že dobre činí blížnym všade, a kam len chodí, je milosrdným samaritánom.

XIX. téma

PRVÉ, DRUHÉ A TRETIE BOŽIE PRIKÁZANIE

1. prikázanie:

JA SOM PÁN, BOH TVOJ! NEBUDEŠ MAŤ INÝCH BOHOV OKREM MŇA, ABY SI SA IM KLAŇAL

Toto Božie prikázanie hovorí o tom, že len jednému Bohu máme veriť, klaňať sa, milovať Ho a počúvať. Máme sa s ním rozprávať pri modlitbe.

Treba dôverovať úplne Bohu. Je to prikázanie viery, nádeje a lásky k Bohu.

Proti tomuto prikázaniu v otázkach viery sa previňuje aj ten, čo popiera nejakú pravdu, ktorej máme veriť. Taktiež ak pochybujeme a sme voči viere ľahostajní (nevzdelávame sa v náboženských veciach).

Proti tomuto prikázaniu v otázkach nádeje sa prehrešuje ten, to si zúfa – nedôveruje Bohu a taktiež ak sa až opovážlivo spolieha na Božie milosrdenstvo.

Proti tomuto prikázaniu v otázkach lásky prehrešujeme každým jedeným hriechom, lebo hriech uráža Božiu lásku.

Človek má vzdávať Bohu patričnú úctu.
Nebudeš sa klaňať iným bohom obsahuje v sebe aj to, ak človek uprednostňuje

napríklad bohatstvo a iné veci pred Bohom.

Prikázanie zahŕňa aj veštenie, mágiu, povery. Treba odmietnuť všetky formy veštenia. Človek si v nich podmaňuje skryté mocnosti, ktoré predstavujú nebezpečenstvo. Milovať svojho blížneho znamená okrem lásky aj to, aby človek chcel pre druhého dobro, priali mu dobro.

54

2. prikázanie:

Meno Boha a svätých máme používať pri modlitbe a v rozhovore o Bohu. Vyslovujeme ich vždy s úctou. Božie meno a mená svätých nemáme používať, keď sme nahnevaní, nazlostení alebo len tak.

Božie meno treba mať v úcte, rovnako meno Ježiša, Márie a svätých.

Nemáme ich vyslovovať zbytočne, len vtedy, ak tým človek Boha velebí a oslavuje. Nemôže byť použité ako zahrešenie, rúhanie, urážať Boha.

Toto prikázanie obsahuje aj prísahu. Veriaci nemá prisahať a volať si Boha za svedka.

Patrí sem aj nedodržanie sľubu, ktorý dáme. 3. prikázanie:

SPOMEŇ SI, ABY SI DEŇ SVIATOČNÝ SVÄTIL

V nedeľu a v prikázaný sviatok mame ísť do kostola na celú sv. omšu, nemáme ťažko pracovať a čas venovať rodine, rozhovorom, skutkom lásky a modlitbe.

Toto prikázanie nám prikazuje sláviť nedeľu a prikázané sviatky účasťou na svätej omši a zároveň to má byť deň oddychu, kedy človek nemôže vykonávať ťažkú prácu.

Nedeľa je dňom, ktorý môžeme venovať sebe, rodine, odpočinku, kultúre, spoločenskému životu.

Prečo práve nedeľa? V nedeľu vstal Ježiš zmŕtvych. Boh keď stvoril svet, siedmy deň odpočíval.

55

NEVEZMEŠ MENO BOŽIE NADARMO

XX. téma

ŠTVRTÉ, PIATE A ÔSME BOŽIE PRIKÁZANIE

4. prikázanie:

Rodičov máme vždy milovať a ctiť si ich, máme ich poslúchať, pomáhať im a modliť sa za nich.

Boh chce, aby si človek vážil a ctil svojich rodičov, ktorým vďačí za život. Prikázanie prikazuje úctu k rodičom, starým rodičom, učiteľom,

zamestnávateľom, podriadeným, predstaviteľom štátu atď...
Tiež prikazuje lásku k rodičom a poslušnosť, vďačnosť, nepohŕdať svojimi

rodičmi a pomáhať im.
Rodičia majú svoje deti s láskou vychovávať, postarať sa o ich potreby, vytvárať

harmonickú rodinu. Sú zodpovední za kresťanskú výchovu svojich detí. 5. prikázanie:

NEZABIJEŠ

Zdravie a život si chránime tak, že sa máme správne obliekať, veľa spať, zdravo sa stravovať, mať pohyb a nerobiť nič, čo nášmu zdraviu a zdraviu iných ľudí škodí.

Piate prikázanie predstavuje každé ubližovanie sebe a iným na tele alebo na duši.

Voči sebe človek porušuje prikázanie aj vtedy, ak zanedbáva svoje zdravie a nestará sa oň, ubližuje si fajčením, nadmerným požívaním alkoholu a drog a všetkým, čo ubližuje jeho telu a duši a tiež samovražda.

56

CTI SVOJHO OTCA I SVOJU MATKU

Každý hnev, nadávanie iným, fyzické ubližovanie iným, nenávisť a samozrejme vražda patrí do tohto prikázania. Všetky únosy, terorizmus, týranie.

Vražda nenarodených detí a eutanázia sú ťažké hriechy. Nenarodené dieťa nemá možnosť sa brániť.

Hriechom proti piatemu prikázaniu je aj každé konanie, ktoré vyvolá v druhých spáchanie hriechu. Je to pokúšanie.

8. prikázanie:

NEPRERIEKNEŠ KRIVÉHO SVEDECTVA PROTI SVOJMU BLÍŽNEMU

Toto prikázanie hovorí o tom, že nemáme klamať, žalovať, ohovárať a osočovať. Sľubovať môžeme len vtedy, keď vieme, že sľub dodržíme

Pravda je to, čo máme hovoriť.

Nemožno o druhých zle hovoriť, osočovať ich, odsudzovať, posudzovať, hovoriť klamstvá a poškodzovať ich dobré meno a česť.

Ak človek oklame, má to napraviť. Nemožno krivo svedčiť.

57

6. prikázanie:

XXI. téma

ŠIESTE A DEVIATE BOŽIE PRIKÁZANIE

Aby sme si uchovali čistotu tela i duše, nemáme pozerať nevhodné filmy, časopisy, hovoriť škaredé slová, vtipy a nemáme sa vysmievať z lásky medzi mužom a ženou.

Láska je darom pre človeka. Toto prikázanie nám zakazuje pozerať na nepekné obrázky, počúvať a hovoriť neslušné vtipy a ďalšie nemravné veci, ktoré ohrozujú naši čistotu.

Boh v šiestom prikázaní prikazuje, aby sme boli hanbliví v myšlienkach, v pohľadoch, v slovách a skutkoch a tiež, aby sme užívali prostriedky na zachovanie čistoty srdca.

Prostriedky na zachovanie čistoty srdca sú:

1. vyhýbať sa zlým spoločnostiam;
2. strážiť si zmysly;
3. častejšie sa spovedať a pristupovať k svätému prijímaniu; 4. v čase pokušenia prosiť o pomoc Boha a Pannu Máriu;
5. mať na mysli, že Boh všetko vidí;
6. mať na mysli, že v hociktorej chvíli môžeme zomrieť.

58

NEZOSMILNÍŠ

9. prikázanie:

V deviatom prikázaní Boh prikazuje, aby sa manželská vernosť nenarušovala ani myšlienkami a žiadosťami.

V deviatom prikázaní Boh zakazuje žiadať si cudziu manželku alebo cudzieho manžela (túžiť po nich).

Kresťan sa má vyvarovať nezriadenosti a má si zachovať čisté srdce a myseľ, vedieť sa ovládať. Prikázanie zakazuje telesnú žiadostivosť.

7. prikázanie:

XXII. téma

SIEDME A DESIATE BOŽIE PRIKÁZANIE

Toto Božie prikázanie hovorí o tom, že nemáme si privlastňovať to, čo nám nepatrí.

Človek má právo na súkromné vlastníctvo. Ostatní to musia rešpektovať. Človek nemá právo siahnuť na cudziu vec, ktorá mu nepatrí. Nemôže si neoprávnene prisvojiť niečo, čo nie je jeho, teda ukradnúť mu to.

Patrí sem aj spravodlivá mzda zo strany zamestnávateľov, vyplácanie miezd. Tiež štát je zodpovedný za blaho občanov. Medzi národmi má panovať solidarita. Máme robiť dobročinné skutky a pomôcť iným, ak sú v núdzi.

Boh v siedmom prikázaní zakazuje robiť škodu na cudzom majetku.

59

NEPOŽIADAŠ MANŽELKU BLÍŽNEHO SVOJHO

NEPOKRADNEŠ

Škoda na cudzom majetku sa robí:

1. krádežou - krádež pácha, kto si potajomky a bezprávne berie cudzí majetok. Ani deti nesmú brať veci svojim rodičom potajomky, bez ich vedomia a dovolenia.

2. lúpežou - lúpež pácha, kto si násilím a bezprávne berie cudzí majetok.

3. podržaním si nájdenej veci;

4. úžerou - úžeru pácha, kto od pôžičky žiada nezákonité úroky a vôbec, kto núdzu blížneho zneužíva k nespravodlivému zisku.

5. klamstvom - klamstvo pácha, kto predáva pokazený alebo menej hodnotný tovar; kto pri predávaní klame kupujúceho falošnými váhami a mierami: kto falšuje peniaze a iné ceniny

6. ničením vecí, ktoré nie sú naším osobným majetkom 7. zanedbaním povinnej platenej práce.

Boh v siedmom prikázaní prikazuje:
1. aby sme na cudzí majetok nesiahali;
2. aby sme si spoločný a verejný majetok vážili;
3. aby sme nahradili škodu, ktorú sme urobili na cudzom majetku.

Maj v úctivosti majetok blížneho a takisto spoločný majetok, ktorý slúži nám všetkým. Váž si i svoj majetok, nepremrhaj ho ľahkomyseľne, mysli na to, že v čase choroby, staroby alebo v prípade nešťastia budeš ho potrebovať. Kto si nevie vážiť cent, nevie si vážiť ani tej práce, ktorá ho k nemu priviedla.

Nebuď skúpym. Keď máš majetok, ktorý ti viac prináša, ako na výživu potrebuješ, vtedy otvor svoje srdce blížnemu, v núdzi. Buď štedrým!

60

10. prikázanie:

NEPOŽIADAŠ MAJETKU SVOJHO BLÍŽNEHO, ANI NIČOHO, ČO JEHO JE

V desiatom prikázaní Boh prikazuje, aby sme boli spokojní so svojim majetkom a vedeli dopriať, každému, nezávideli a vedeli sa podeliť.

V desiatom prikázaní Boh zakazuje žiadať si nespravodlivo cudzí majetok.

Človek sa previňuje proti prikázaniu chamtivosťou a závisťou, keď druhým nepraje to, čo majú, závidí im to. Závisť patrí medzi sedem hlavných hriechov. Nezriadená túžba po bohatstve, lakomstvo, spôsobuje prestúpenie tohto prikázania.

PREČÍTAJ SI O HRIECHU:

XXIII. téma

HRIECH

Hriech je previnenie proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a k blížnemu. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu. Hriech bol definovaný ako „skutok alebo slovo, alebo túžba proti večnému zákonu“.

Hriech je urážka Boha. Hriech sa stavia proti láske Boha k nám a odvracia od neho naše srdce. Podobne ako prvotný hriech, je neposlušnosťou, vzburou proti Bohu, pretože človek chce byť „ako Boh“ (Gn 3,5), a teda poznať a určiť, čo je dobro a zlo. Hriech je teda „láskou k sebe až po opovrhnutie Bohom“. Pre toto pyšné vyvyšovanie seba je hriech pravým opakom Ježišovej poslušnosti, ktorá uskutočnila spásu.

Povedať to môžeme aj jednoduchšie, že hriech je vedome a dobrovoľné prestúpenie Božieho príkazu.

61

Dnešný svet stratil cit pre hriech ... Má strach zo všetkého okrem hriechu: zo znečistenia ovzdušia, zákerných chorôb, vojny, zo straty zamestnania ... Ježiš nás však upozorňuje: „Nebojte sa tých; čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle“ (Mt 10,28).

Následky i konkrétnu podobu hriechu všetci veľmi dobre poznáme - denne sa s ním stretávame - tak ako apoštol Pavol pred 2000 rokmi: aj dnes sú ľudia plní „neprávosti, zloby, lakomstva, ničomnosti, plní závisti, vrážd, svárov, ľsti, zlomyseľnosti; sú klebetní, utŕhačskí, nenávidia Boha, urážajú iných, sú pyšní, povyšujú sa, vymýšľajú zlo, neposlúchajú rodičov, sú nerozumní, vierolomní, bezcitní a nemilosrdní. Hoci dobre vedia o Božom ustanovení, že tí, čo robia také veci, zasluhujú si smrť, nielen že to sami robia, ale aj schvaľujú, keď to robia iní“ (Rim 1,29- 31). Nechceme si priznať svoj hriech.

Hriech páchame vtedy, keď neposlúchame Boha. To, čo Boh chce, aby sme robili, vieme z Desatora prikázaní, ktoré nám on dal. V Desatore prikázaní nám Boh hovorí, aby sme ho milovali z celého srdca a ľudí z lásky k nemu.

Boh nám odpustí všetky naše hriechy, ak ich naozaj ľutujeme. V úkone ľútosti hovoríme Bohu, že veľmi ľutujeme, že sme ho urazili, pretože ho milujeme. A že nenávidíme všetky svoje hriechy a sľubujeme, že sa budeme snažiť nikdy viacej nehrešiť. Svoje hriechy máme naozaj ľutovať preto, lebo zarmucujú Boha, ktorý je Dobrota sama, a preto, lebo spôsobili Ježišovo utrpenie na kríži.

ROZLIŠUJEME ŤAŽKÝ A ĽAHKÝ HRIECH

Ťažký (smrteľný) - ničí lásku v mojom srdci, odvracia ma od Boha, ktorý je mojím posledným cieľom. Musia byť splnené tri podmienky: ide o veľmi vážnu vec, konám s plným vedomím a slobodne. Závažnosť vymedzuje desať Božích prikázaní.

Ľahký (všedný) - v menej vážnej veci nezachovám mieru, alebo v závažnej veci mi chýba plné poznanie a slobodný súhlas.

Ak nie som schopný pomenovať svoje hriechy, upadnem do nich znovu. Prečo? Lebo hriech nazýva dobrým to, čo je zlé. Preto musí byť hriech jasne pomenovaný.

62

Podobne ako lekár, ktorý skôr ako začne liečiť či ošetrovať, musí najprv stanoviť diagnózu (určiť chorobu).

AKÉ SÚ PROSTRIEDKY NA ODPUSTENIE HRIECHOV?
Prvou a hlavnou sviatosťou na odpustenie hriechov je krst. Na odpustenie

závažných hriechov po krste je potrebná sviatosť zmierenia.

Krst môžeme prijať len raz v živote. Sviatosť zmierenia (sv. spoveď) sa opakuje podľa potreby. Vždy pri nej musíme pristupovať s úprimnou ľútosťou. Hriech ktorý si nepriznáme a neoľutujeme nám Boh nemôže odpustiť.

HLAVNÉ HRIECHY

1. Pýcha
2. Lakomstvo 3. Smilstvo
4. Závisť
5. Obžerstvo 6. Hnev
7. Lenivosť

CUDZIE HRIECHY

1. Dávať iným radu na hriech
2. Povzbudzovať iných na hriech 3. Iným kázať hrešiť
4. Súhlasiť s hriechom iných
5. Pomáhať pri hriechu iných
6. Mlčať pri hriechu iných
7. Zastávať hriechy iných
8. Netrestať hriechy iných
9. Chváliť hriechy iných

63

DO NEBA VOLAJÚCE HRIECHY

1. Úmyselná vražda
2. Zväčšovanie biedy chudobných, vdov a sirôt
3. Nevyplatenie zaslúženej mzdy za vykonanú prácu

HRIECHY PROTI DUCHU SVÄTÉMU

1. Opovážlivo sa spoliehať na Božie milosrdenstvo 2. Pochybovať o Božom milosrdenstve a zúfať si
3. Odporovať poznanej zjavenej pravde
4. Závidieť blížnemu milosť Božiu

5. Zatvrdiť si srdce proti spasiteľnému napomenutiu 6. Zotrvávať tvrdošijne v nekajúcnosti

XXIV. téma

SPYTOVANIE SVEDOMIA

Spytovať svedomie znamená: rozmýšľať nad tým, aké hriechy sme spáchali. SVEDOMIE

Svedomie je vnútorný hlas, ktorý nám hovorí, či je zamýšľaný alebo vykonaný skutok dobrý alebo zlý. Je to Boží hlas v nás. Okrem toho nás vnútorný hlas svedomia napomína, aby sme dobrévykonali a zlého sa chránili. Svedomie je viac ako pamäť, pamäť nám vie povedať, čo sme vykonali; svedomie nám vie povedať aj to, či naše skutky, slová a myšlienky boli dobré alebo zlé.

SVEDOMIE SI MÁME SPYTOVAŤ TAKTO:

1. rozmýšľame, kedy sme sa posledný raz vyspovedali, či naša spoveď bola dobrá a či sme si vykonali uloženú pokutu;

2. rozmýšľame, aké hriechy sme spáchali.
a) Hriechy možno spáchať skutkami, slovami, žiadosťami, myšlienkami

a zanedbaním dobrého.
b) Pri spytovaní svedomia berme do úvahy, že niektoré okolnosti majú

vplyv na veľkosť hriechu.
c) Máme sa usilovať zistiť aj počet smrteľných hriechov, aspoň približne,

keď nevieme presne.

XXV. téma

ĽÚTOSŤ

Ľútosť je bolesť duše nad spáchanými hriechmi a predsavzatie robiť pokánie.

Rozhodne musíme oľutovať všetky smrteľné hriechy.
Kto neľutuje, že spáchal smrteľné hriechy, prijíma sviatosť pokánia nehodne:

ani jeden hriech mu nie je odpustený a pácha ešte ďalší hriech, svätokrádež.

K skutočnej ľútosti nás pohne rozjímanie nad umučením Ježiša Krista, nad urážkou, ktorú Bohu spôsobujeme hriechom a nad trestami, ktoré sme si za spáchané hriechy od Boha zaslúžili.

Sviatosť pokánia môžeme hodne prijať dvojakou ľútosťou: dokonalou a nedokonalou.

Aj dokonalá, aj nedokonalá ľútosť majú nadprirodzenú pohnútku: urazil som Boha, spôsobil som bolesť trpiacemu Kristu Ježišovi, zaslúžil som si tresty od Boha.

Kedy je naša ľútosť nedokonalá?

Naša ľútosť je menej dokonalá vtedy, keď ľutujeme len preto, lebo sme si za spáchané hriechy zaslúžili Božie tresty.

65

Kedy je naša ľútosť dokonalá?

Naša ľútosť je dokonalá vtedy, keď ľutujeme preto, lebo sme spáchanými hriechmi urazili Boha.

Ak sa chceme zbaviť smrteľných hriechov a nemáme možnosť pristúpiť k sviatosti pokánia, vzbuďme si dokonalú ľútosť a hriechy nám budú odpustené. Pri najbližšej spovedi si však musíme tieto hriechy vyspovedať.

XXVI. téma

SVIATOSŤ ZMIERENIA

Sviatosť pokánia (sviatosť zmierenia, sv. spoveď) je sviatosť, v ktorej nám Boh cez službu kňaza odpúšťa hriechy, spáchané po krste.

USTANOVENIE

Sviatosť pokánia ustanovil Ježiš Kristus v deň svojho vzkriesenia, keď povedal apoštolom: "Prijmite Ducha Svätého; komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu zadržíte hriechy, budú mu zadržané.“ (Jn 20, 22-23).

Moc odpúšťať a zadržiavať hriechy prešla z apoštolov na biskupov; biskupi ju dávajú kňazom.

KEĎ PRIJMEME SVIATOSŤ POKÁNIA, DOSIAHNEME:

1. odpustenie hriechov;
2. odpustenie večného trestu (ak sme si ho zaslúžilí); 3. odpustenie dočasných trestov aspoň sčiastky;
4. posväcujúcu milosť alebo jej rozmnoženie;
5. nárok na pomáhajúcu milosť.

BOŽIE TRESTY

Sviatosť pokánia nás zbavuje aj hriechov, ktoré sme spáchali, aj trestov božích, ktoré sme si za spáchané hriechy zaslúžili. Božie tresty, ktoré si za spáchané hriechy zasluhujeme, sú dvojaké:

1. večný trest, ktorý sa odpyká v pekle,

2. dočasné tresty, ktoré sa odpykávajú alebo na tomto svete alebo v očistci. Za všedné hriechy si zasluhujeme od Boha dočasné tresty, za smrteľný hriech si zasluhujeme aj dočasné tresty, aj večný trest. Dĺžka dočasných trestov sa novými hriechmi zväčšuje. Večný trest sa nemôže predĺžiť, lebo nemá konca, ale jeho sila sa môže zväčšovať.

MILOSŤ POSVÄCUJÚCA
Kto nemá posväcujúcu milosť, v sviatosti pokánia ju dostane. Kto posväcujúcu

milosť má, tomu sa rozmnoží, keď prijme sviatosť pokánia.

Na prijatie sviatosti pokánia sa máme chystať tak, že prosíme Ducha Svätého, aby nám pomohol poznať, aké hriechy sme spáchali a aby nám pomohol oľutovať ich.

ABY SME SVIATOSŤ POKÁNIA HODNE PRIJALI, MUSÍME:

1. spytovať si svedomie;
2. ľutovať, že sme spáchali hriechy;
3. urobiť si silné predsavzatie, že smrteľný hriech nechceme nikdy spáchať a že

sa chceme chrániť aj všedných hriechov viac ako doteraz; 4. vyspovedať sa;

5. zadosťučiniť za svoje hriechy (vykonať pokutu).

68

XXVII. téma

POSLEDNÁ VEČERA

Ježiš Kristus ustanovil Sviatosť Oltárnu pri Poslednej večeri. Sviatosť Oltárnu prisľúbil Ježiš Kristus po zázračnom rozmnožení chleba na púšti (Jn 6, 22-60).

O ustanovení Sviatosti Oltárnej čítame v Písme svätom slová: "Keď teda večerali, Ježíš vzal chlieb, požehnal ho, lámal a dával svojím učeníkom, hovoriac: 'Vezmite a jedzte z neho všetci: Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás'. A vzal kalich, vďaky vzdával a dal im ho, hovoriac: 'Vezmite a pite z neho všetci: Toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás i za mnohých na odpustenie hriechov. Je to krv novej a večnej zmluvy. Toto robte na moju pamiatku!'"

(Porovnaj Mt 26, 26-28; Mk 14, 22-24; Lk 22, 19-20; 1 Kor 11, 23-25).

Evanjelista Matúš píše:

„Pri večeri vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: "Vezmite a jedzte: toto je moje telo." Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: "Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov. Hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z tohoto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s

vami nový v kráľovstve svojho Otca." (Mt 26, 26-29)

Pamiatku ustanovenia Sviatosti Oltárnej si pripomíname pri každej svätej omši, najmä však na Zelený štvrtok a na sviatok Božieho Tela.

Keď Ježiš Kristus povedal slová "toto je moje telo", chlieb sa premenil na jeho skutočné telo a keď vypovedal slová "toto je moja krv", víno sa premenilo na jeho skutočnú krv.

Premenila sa len podstata chleba a vína, ale "spôsoby" chleba a vína zostali nepremenené. Pod 'spôsobmi' chleba a vína rozumieme to, čo z chleba a vína vnímajú naše zmysly, napríklad: podoba, farba, vôňa ap. Keďže ľudské zmysly vnímajú len 'spôsoby' a nevnímajú podstatu vecí, apoštoli po premenení chleba a vína na telo a krv Ježiša Krista nevnímali svojimi zmyslami ani telo, ani krv, len verili, že Ježiš Kristus hovorí pravdu.

Ježiš Kristus dal moc a rozkaz premieňať chlieb na jeho telo a víno na jeho krv apoštolom, keď im povedal: "Toto robte na moju pamiatku." Táto moc prešla od apoštolov na biskupov a kňazov.

Biskupi a kňazi premieňajú chlieb na telo a víno na krv Ježiša Krista pri svätej omši, keď opakujú slová Ježiša Krista "toto je moje telo" a "toto je moja krv".

Telo Ježiša Krista pod spôsobom chleba a krv Ježiša Krista pod spôsobom vína, voláme Sviatosť Oltárna.

UDALOSTI VEĽKEJ NOCI

Pán Ježiš je pribitý na kríž a na ňom umiera

Ježiš - bezbranný, nahý, omdlievajúci a chvejúci sa od bolesti - je pribíjaný na kríž. Najprv Mu pribíjajú ruky, potom nohy.

Len čo bol Ježiš pribitý na kríž, silní muži kríž postavili a prudko ho vrazili do pripravenej jamy. Božiemu Synovi to spôsobilo nevýslovné muky. Pilát potom pripravil nápis v jazyku hebrejskom, gréckom a latinskom a pripevnil ho na kríž nad Ježišovu hlavu. Znel: „Ježiš Nazaretský, kráľ židovský“ (Ján 19,19).

70

Tí, čo stáli pod krížom, ticho očakávali koniec tohto strašného výjavu. Ježiš jasne a zvučne zvolal, akoby zaznel hlas trúby s ozvenou celého stvorenstva: „Dokonané je!“ „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Jn 19,30; Lk 23,46). Sklonil hlavu na hruď a zomrel. V strašnej temnote, zdanlivo Bohom opustený, Kristus vypil do dna kalich ľudskej biedy.

Nikdy predtým nebola zem svedkom podobnej udalosti. Ohromený zástup so zatajeným dychom hľadel na Spasiteľa. Temnota opäť zahalila zem a ozvalo sa hromové dunenie. Nastalo prudké zemetrasenie. Ľudia sa klátili a padali jeden cez druhého. Nastal divoký zmätok a zdesenie. Z okolitých hôr s rachotom padali skaly do údolia. Hroby sa otvárali a vydali svojich mŕtvych.

Pán Ježiš vstal z mŕtvych

Ženy chceli preukázať poslednú úctu k telu, ktoré malo byť podľa nich definitívne pochované. Ale v Božom pláne nebolo, aby smrť navždy porazila život. Je tu zemetrasenie, strach vojakov, otvorený a prázdny hrob. Anjel uisťuje ženy a oznamuje im: "Viem, že hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu, lebo vstal, ako povedal". On, ktorý je zálohou života, neumiera, je základom našej odvahy, účinným znakom lásky, ktorá vyháňa strach. Po Veľkej noci nie sme sami, ponechaní sami na seba. Veď on žije stále, aby sa za nás prihováral. Základom našej istoty je Pán Ježiš, víťaz nad smrťou a nad peklom.

Zmŕtvychvstalý Ježiš sa zjavuje emauzským učeníkom

Ženy sa už stretli s Ježišom. Muži sú ešte omráčení udalosťami a svoj pohľad nevedia upriamiť tam, kde by našli toho, ktorý im chýba. Ježiš prevezme iniciatívu a pridá sa k dvom pocestným do Emáuz. Vyhreší ich pre hluchotu na Božie slovo a ako pravý Učiteľ a Zjavovateľ im otvorí myseľ i srdce, aby mohli pochopiť Písmo. Seba ponúkne ako kľúč, ktorým môžu všetko pochopiť

Cesta do Emáuz je symbolom našej cesty životom. Dvaja učeníci hľadajú toho, ktorého ešte nespoznávajú a ktorý je s nimi. Keď sa začína zvečerievať, z ľudskej slušnosti mu ponúknu pohostenie. Ale v skutočnosti on klope na dvere a chce byť ich hosťom a pripravuje sa dať im svoj chlieb. V tom sa im otvorili oči a spoznali ho. Cesta

našej viery si vyžaduje pokrm, ktorý by nám dal silu pokračovať v ceste. A ním môže

71

byť iba on. On je Chlieb života. Takým sa prejavil v Emauzach a obaja sa vydajú na cestu, z evanjelizovaných sa stávajú evanjelizujúci. Keď prídu do Jeruzalema, uvedomia si, že ich opäť predišiel: "Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi". V celom našom kresťanskom živote je to stále on, čo nás sprevádza a predchádza. My spoločne kráčame so Vzkrieseným, vo Vzkriesenom a ku Vzkriesenému.

Pán Ježiš vystupuje do neba

Ježiš sa lúči so svojimi učeníkmi. Začína sa cesta jeho najbližších učeníkov, jeho Cirkvi, zo storočí do storočí. Bude to dlhá cesta časom a priestorom, od Jeruzalema až po celú Palestínu, po celom svete. Ježiš sa od nich viditeľne vzdiaľuje. Istotne sa vráti, ale nie hneď. Od chvíle, keď ho nebeský Otec v nebi povýšil nad všetko stvorenstvo, nebeské brány sú už bez mreží. Cesta svetla vedie do domu spoločného Otca. Kristus, ktorý vystúpil na nebesia, všetkým pripravuje príbytok. Všetkých nás tam čaká.

72

XXVIII. a XXIX. téma

O EUCHARISTII

Pri svätom prijímaní požívame telo a krv Ježiša Krista pod spôsobmi chleba a vína, ako pokrm a nápoj pre udržanie a zveľadenie nadprirodzeného života.

POKRM PRIRODZENÝ A POKRM NADPRIRODZENÝ
Prirodzený život udržiavame a zveľaďujeme prirodzeným pokrmom a

nápojom, ktoré nám dáva zem.

Nadprirodzený život udržiavame a zveľaďujeme nadprirodzeným pokrmom a nápojom: telom a krvou Ježiša Krista pod spôsobmi chleba a vína. Preto voláme Sviatosť Oltárnu nebeským pokrmom a nebeským nápojom. Tento pokrm a nápoj nám nemohla po skytnúť zem, poskytlo nám ho nebo. Pán Ježiš predpovedal o Sviatosti Oltárnej, že to bude chlieb, ktorý zostúpil z neba.

Sviatosť Oltárnu prijíma pod obidvoma spôsobmi (pod spôsobom chleba aj pod spôsobmi vína) len kňaz a biskup, keď slúžia svätú omšu. Veriaci ľud ju obvykle prijíma len pod spôsobom chleba. Ale pod spôsobmi chleba je prítomný celý Ježiš Kristus, teda aj jeho krv, takže kto prijíma len pod spôsobmi chleba, prijíma nielen telo Pánovo, ale aj jeho krv.

Ježíš Kristus rozkázal požívať svoje telo týmito slovami: "Ak nebudete jesť moje telo a piť moju krv, nebudete mať v sebe (nadprirodzený) život" (Jn 6, 54).

MOC PREMIENAŤ CHLIEB A VÍNO NA TELO A KRV PÁNA JEŽIŠA

Ježiš Kristus dal moc a rozkaz premieňať chlieb na jeho telo a víno na jeho krv apoštolom, keď im povedal: "Toto robte na moju pamiatku." Táto moc prešla od apoštolov na biskupov a kňazov.

Biskupi a kňazi premieňajú chlieb na telo a víno na krv Ježiša Krista pri svätej omši, keď opakujú slová Ježiša Krista "toto je moje telo" a "toto je moja krv". Deje sa to cez časť sv. omše, ktorú voláme premenenie.

SVÄTÉ PRIJÍMANIE:

1. rozmnožuje v nás milosť posväcujúcu; 2. oslabuje našu náchylnosť k zlému;
3. očisťuje nás od všedných hriechov.

Týchto milosti býva účastný len ten, kto prijíma hodne; kto prijíma nehodne, pácha smrteľný hriech (svätokrádež). Kto ide na sväté prijímanie v stave smrteľného hriechu, prijíma nehodne (svätokrádežne). Kto má všedné hriechy, môže pristúpiť k svätému prijímaniu, ak si ich pred svätým prijímaním oľutuje. Oľutované všedné hriechy mu budú pri svätom prijímaní odpustené.

PRÍPRAVA NA SV. PRIJÍMANIE

Aby sme prijímali hodne, máme sa na sväté prijímanie pripraviť duševne i telesne.

Ako sa máme pripraviť na sväté prijímanie duševne?

Na sväté prijímanie sa máme duševne pripraviť takto:

1. ak máme smrteľný hriech, vyspovedáme sa z neho; 2. všedné hriechy aspoň oľutujeme;
3. vykonáme prípravné modlitby.

Ako sa máme pripraviť na sväté prijímanie telesne?

Na sväté prijímanie sa máme telesne pripraviť tak, že hodinu pred svätým prijímaním nič nejeme a okrem vody nič nepijeme.

Uvedený pôst pred svätým prijímaním sa volá eucharistický pôst. Kto poruší predpísaný eucharistický pôst a ide na sväté prijímanie, prijíma nehodne (svätokrádežne). Prírodná voda neruší eucharistický pôst. Ani nutné použitie liekov chorými. Smrteľne chorí sú oslobodení od uvedeného pôstu.

75

Po svätom prijímaní sa máme Pánu Ježišovi klaňať a v modlitbe sa mu poďakovať za preukázané milosti.

PRISĽÚBENIA BOŽSKÉHO SRDCA

(9. prvých piatkov)

Dôležité je nielen to, aby sme boli v milosti posväcujúcej, t.z. vyspovedaní, ale predovšetkým, aby sme prijali Kristovo Telo na prvý piatok v mesiaci a toto sv. prijímanie obetovali na odprosenie Božského Srdca.

Ctitelia Božského Srdca obsiahnu:

1. všetky milosti potrebné ich stavu;
2. pokoj v rodinách;
3. potechu vo všetkých protivenstvách;
4. ochranu v živote, ale osobitne v hodine smrti;
5. požehnanie na všetky podujatia;
6. žriedlo a nekonečné more milosrdenstva v Božskom srdci pre hriešnikov;
7. horlivosť vlažným dušiam;
8. horlivým dušiam pokrok v dokonalosti;
9. požehnanie domom, v ktorých uctievajú obraz Božského Srdca;
10. kňazom veľké milosti pri práci na spáse duší;
11. tým, čo rozširujú pobožnosť Božského Srdca, istotu, že budú zapísaní v samom Srdci Ježišovom.
12. Sľubujem v prehojnom milosrdenstve svojho Srdca, že tým, čo si vykonajú pobožnosť deväť po sebe nasledujúcich prvých piatkov, dám milosť kajúcnosti, že nezomrú bez mojej milosti, ani bez prijatia svätých sviatostí a moje Srdce im bude bezpečným útočišťom v hodinu smrti.

"Vyzývam Vás, drahí bratia a sestry, hľadieť s dôverou na Božské Srdce Ježišovo a často opakovať najmä v tomto mesiaci júni: Najsvätejšie Srdce Ježišovo, v teba dôverujem" (sv. Ján Pavol II.).

PREČÍTAJ SI ZO SV. PÍSMA:

XXX. téma

SVÄTÁ OMŠA

A on hovoril: "Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny "Morja"! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem." Abrahám vstal včasráno, osedlal osla, zobral so sebou dvoch svojich sluhov a svojho syna Izáka a narúbal dreva na zápalnú obetu. Potom sa vybral na miesto, ktoré mu označil Boh. Na tretí deň, keď Abrahám zdvihol oči, zďaleka uvidel to miesto. Tu Abrahám povedal svojim sluhom: "Vy ostaňte tu s oslom, ja a chlapec pôjdeme až tamto. Pomodlíme sa a vrátime sa k vám." Potom vzal Abrahám drevo na zápalnú obetu a naložil ho na svojho syna Izáka; sám vzal oheň a nôž a takto šli obaja spolu. Tu povedal Izák svojmu otcovi Abrahámovi: "Otče!" On mu odvetil: "Hľa, tu som, syn môj!" A on mu povedal: "Drevo a oheň na zápalnú obetu je tu, kde však je baránok na zápalnú obetu?" Abrahám mu odvetil: "Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj." A išli obaja spolu ďalej. Keď došli na miesto, ktoré mu označil Boh, Abrahám tam postavil oltár, naukladal drevo, poviazal svojho syna Izáka a položil ho na oltár na drevo. Potom Abrahám siahol rukou a vzal nôž, aby zabil svojho syna. Vtedy naň zavolal Pánov anjel z neba: "Abrahám, Abrahám!" On odpovedal: "Tu som." On mu povedal: "Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu! Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne." /Gn 22, 2-12/

Bolo už okolo dvanástej hodiny a nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Slnko sa zatmelo, chrámová opona sa roztrhla napoly a Ježiš zvolal mocným hlasom: "Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha." Po tých slovách vydýchol. /Lk 23, 44-46/

MYŠLIENKA SV. JUSTÍNA O SV. OMŠI:

Pri každej obete chválime Stvoriteľa všetkého skrze jeho Syna Ježiša Krista a skrze Ducha Svätého. V deň nazývaný dňom Slnka všetci, či už bývajú v mestách, alebo na vidieku, schádzajú sa na to isté miesto a čítajú pamäti apoštolov alebo spisy prorokov, pokiaľ to čas dovolí. /sv. Justín/

PREČÍTAJ SI SPOLU S RODIČMI O SV. OMŠI:

Ježiš svoju lásku a poslušnosť k nebeskému Otcovi dokázal na kríži. Nebeský Otec ho poslal na svet, aby nás zachránil. Splnil to svojou obetou na kríži. Pri poslednej večeri ustanovil posvätnú hostinu, ktorá nám sprítomňuje obetu kríža. Premenil chlieb a víno na svoje Telo a Krv. Apoštolom prikázal, aby toto robili na jeho

pamiatku. To sa uskutočňuje vo svätej omši.

77

Kdekoľvek na svete my kresťania slávime sv. omšu – obetnú hostinu – slávime pamiatku Poslednej večere a tým sprítomňujeme obetu kríža. Ježiš chce, aby sme často slávili sv. omšu – jeho obetnú hostinu – a z nej žili. Preto je sv. omša stredobodom nášho kresťanského života. Delí sa na dve časti - bohoslužbu slova a bohoslužbu obety.

Svätá omša, obeta na kríži a Posledná večera je jedna a tá istá Kristova obeta.

PREČÍTAJ SI ZO SV. PÍSMA:

Pán Ježiš v podobenstve hovorí: „Rozsievač vyšiel rozsievať. Ako sial, niektoré zrná padli na kraj cesty; prileteli vtáky a pozobali ich. Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali veľa zeme, a hneď vzišli, lebo neboli hlboko v zemi; ale keď vyšlo slnko, zahoreli, a pretože nemali koreňa, uschli. Zasa iné padli do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo a udusilo ich. Iné zrná padli do dobrej zeme a priniesli úrodu: jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú. Kto má uši, nech počúva! /Mk 4, 3-8/

PREČÍTAJ SI SPOLU S RODIČMI O PRVEJ ČASTI SV. OMŠE:

Pri stole Božieho slova – ambóne

V bohoslužbe slova k nám hovorí sám Boh. Pán Ježiš mal čo povedať ľuďom o svojom nebeskom Otcovi a o Božom kráľovstve. Často hlásal Božie slovo a to nie len pri stole, ale aj na iných miestach pri rôznych príležitostiach. Keď sa zišlo okolo neho veľa ľudí, učil ich. Vždy ho pozorne počúvali a divili sa jeho slovám. Všetky tieto slová a skutky Pána Ježiša sú zapísané vo Sv. písme.

V bohoslužbe slova k nám hovorí Boh. Božie slovo čítame pri sv. omši zo Sv. písma a má dopadnúť do našej duše ako zrno pšenice do úrodnej pôdy. Miesto v kostole z ktorého zaznieva sa volá ambón. Pán Ježiš chce, aby sme Božie slovo pozorne počúvali, ale aj uskutočňovali.

PREČÍTAJ SI ZO SV. PÍSMA:

V prvý deň sviatkov Nekvasených chlebov, keď zabíjali veľkonočného baránka, povedali mu jeho učeníci: "Kde ti máme ísť pripraviť veľkonočnú večeru?" Poslal dvoch zo svojich učeníkov a vravel im: "Choďte do mesta. Tam stretnete človeka, ktorý bude niesť džbán vody. Choďte za ním a pánovi domu, do ktorého vojde, povedzte: "Učiteľ odkazuje: Kde je pre mňa miestnosť v ktorej by som mohol jesť so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka?" On vám ukáže veľkú hornú sieň, prestretú a pripravenú. Tam nám prichystajte." /Mk 14, 12-15/

78

PREČÍTAJ SI SPOLU S RODIČMI O DRUHEJ ČASTI SV. OMŠE:

Pri eucharistickom stole – obetnom oltári

Ježiš prisľúbil, že on bude pokrmom pre večný život. Mnohí ho vtedy nechápali, ako môže dať seba za pokrm. On vtedy myslel na Poslednú večeru. Apoštoli ju pripravili vo večeradle. To bola obetná hostina. Aj nám treba pripraviť obetnú hostinu. Našim večeradlom je kostol a stolom je obetný oltár. Namiesto apoštolov sme tu my. Prinášame dary, modlime sa nad nimi, vzdávame vďaky, oslavujeme Boha, slávime jeho tajomstvo, ktoré ustanovil pri poslednej večeri. Spájame sa s obetou Ježiša Krista.

Slávením bohoslužby obety vyjadrujeme ochotu spolu s Kristom darovať sa Bohu.

79